When the first snow falls

267 18 7
                                    

„V takýchto chvíľach neviem, čo mám robiť" povedal znudene Hoseok sediaci na gauči, stále hľadiac na strop. Možno si myslel, že tam nájde odpoveď na otázku, ktorá ho už dlhšiu dobu trápila.

„Tak buď ako Yoongi" odvetil najstarší z nich s tanierom v ruke a ukázal na spiaceho člena skupiny v kresle. Pomaly sa mu zdvíhala a klesala hruď, zatiaľ čo jeho viečka boli jemno privreté. „Nerob nič"

„To predsa nejde. Poznáte ma. Nedokážem len tak sedieť" zaprotestoval a zhlboka si vzdychol. Bol rád, že majú konečne nejaký čas pre seba, no nič nerobenie ho ubíjalo. Nakoniec to nevydržal a pohotovo vstal. Jimin sediaci vedľa neho chcel niečo namietnuť, keď sa zrazu prudko otvorili dvere. Do vnútra sa nahrnul Jungkook, v tvári celý červený a zadýchaný.

„Vonku je neskutočná zima. Teplo sa oblečte, ak budete chcieť odísť" Jeho starostlivá stránka sa opäť prejavila ako si vyzliekal kabát a čiapku. Ešte stále uzimený si sadol na voľné miesto, ktoré mu nevedomky uvoľnil Hoseok. Ten už bol preč, pravdepodobne vo svojej izbe.

„Aj ty si sa mal teplejšie obliecť. Veď je predsa november. Nikdy nepodceňuj počasie" Jin nezdvihol pohľad od jedla, zatiaľ čo dával rady najmladšiemu členovi. Všetci mlčali, vychutnávajúc si ticho a pokoj po rušivých dňoch.

„Oh Jungkook, už si späť" ozval sa hnedovlasý chalan s osuškou prehodenou okolo pliec. Jeho vlasy boli ešte stále mokré ako následok horúcej sprchy. „Kúpil si to?" Jeho zvedavosť sa nedala prehliadnuť. Oči nedočkavo spočinuli na menšej taške pri dverách, ktorú sa hneď vrhol dychtivo preskúmať.

„Áno kúpil. Ale opatrne! Musíme počkať dokiaľ nebudeme všetci" upozornil ho Jungkook, načo všetci prikývli. Hoseok sa akurát objavil a v ruke držal bielo modrú knihu. Sadol si do kresla oproti ešte stále spiacemu členovi a začal čítať. Miestnosť sa opäť na chvíľu ponorila do ticha bez slov. Jin sa natiahol po ovládač a jedným stisnutím zapol televízor v strede miestnosti. Akurát bežali správy a varovali občanov o nepriazni počasia.

„V najbližších dňoch bude snežiť" skonštatoval Jimin a pohodlnejšie sa usadil. Jednu nohu si prehodil cez druhú, aby tak uvoľnil viac miesta pre Jungkooka sediaceho vedľa neho. Ten si to však ledva všimol.

„To mi pripomína jednu vec" Jin odložil už prázdny tanier na stôl, otočil sa k ostatným a zhlboka sa nadýchol. „Ako malý som počul od mami, že keď sú spolu dvaja milenci a začne snežiť prvý sneh, budú spolu už navždy. Vtedy som tomu plne nechápal, no teraz mi to príde romantické" Len čo to dopovedal, bol už v predstavách so svojou milou. Šli by na prechádzku a aj napriek studenému počasiu by sa držali za ruky.

„Ohoo, Jin je ale romantik" Hoseok zavrel knihu a tiež sa nechal uniesť hrejivými predstavami. „Bolo by príjemné mať nejaké dievča v časoch, ako sú tieto"

„Dobre vieš, že na niečo také nemáme čas. Pri takomto nabitom rozvrhu sme radi, ak si nájdeme čas na spánok" Tie slová vrátili všetkých do reality. Taehyung mal pravdu. A pravda bola, že by si vzťah nedokázali dlho udržať, keďže by sa tomu druhému nedokázali plne venovať.

„Nebuďte smutní! Ak teraz čas nemáme, musíme tvrdo pracovať, aby sme ho v budúcnosti mali" Jungkookove pozitívne myslenie ostatných ticho dojalo a vyčarilo im na tvárach drobné úsmevy. Nie je čas myslieť na negatívne veci. Majú predsa oslavovať. Ich nový album vyjde čoskoro, už chýba len malý kúsok do vytúženého cieľa.

„Máš pravdu. K čomu nám je priateľka, keď máme ARMYs a sami seba? Spoločne dokážeme všetko" Tento raz sa všetci pozerali na mierne zaskočeného Jimina. Nevedel, prečo niečo také povedal, no neľutoval to. Prečo by aj mal? Boli to len slová úprimné a zo srdca. Ostatní sa usmiali a začali sa navzájom povzbudzovať. No Jiminove oči stále boli uprené na hnedovlasého chlapca vedľa neho, ktorému akoby na tvári tancovali všetky druhy svetla.

When the first snow falls [JiKook,SK]Where stories live. Discover now