Tajomstvo lesa

Smrť

          ''Ak nie teraz tak potom nikdy.'' povedal zadychčaný Dušan a na chvíľu prestal utekať. ''Je moc rýchly,'' argumentoval Jozef, ''jedinú šancu máme len ak ho chytíme do nejakej pasce.'' ''Doteraz sme išli na neho len s pascami. A výsledok?'' pohotovo odpovedal ešte stále udychčaný Dušan. Nastalo ticho. Žiadny z chlapcov nič nehovoril, a hľadeli do prázdna pred nimi. ''Kde je?'' spýtal sa tichým hlasom Jozef aj keď vedel, že mu na to nik neodpovie. Celý les zrazu onemel. Nebolo počuť nič. Aj vietor ktorý doteraz oblizoval vrcholy stromov zrazu prestal fúkať. ''Čo sa stalo?'' spýtal sa Jozef, ''Čo sme to spravili?'' Dušan sa k nemu otočil a bolo na ňom vidno že sa snaží zadržať ten strach ktorý v sebe dusí. Chcel niečo vysloviť ale nedalo sa. Cez všetok strach nevedel vydať ani hlásku. Les poznal veľmi dobre. Poznal každý kameň, každú halúzku stromu ale nevedel kde momentálne sú. Po spamätania zo šoku, si zrazu začal uvedomovať čo sa stalo. Prečo by netvor ktorý zabíja ľudí stovky rokov zrazu začal utekať pred dvoma mladými chlapčiskami? Nedávalo mu to zmysel. Ešte jeho dedo mu rozprával o príšere z lesa ktorá zabíjala ľudí pre potravu. Miloval jeho príbehy. Pamätal si ich naspamäť. Raz mu rozprával ako sa ten netvor vrhol na tucet silných mužov ktorý si prišli po jeho smrť. Našli len ich orgány rozvešané po strome a ich zakrvavené oblečenie na zemi. Každý tvrdil že je čudák. Nik neveril, že tieto báchorky sa vážne stali aj keď ich o tom presvedčoval nejeden krát. No Dušan mu veril. Niečo ho zaujalo na tých príbehoch. Vždy mu ich čítal z jednej knižky ktorú mu nikdy nechcel požičať. ''Nad čím premýšľaš?'' vyrušil Dušanove snívanie Jozefov vystrašený hlas, ''Stále na mňa pozeráš, a nič nevravíš. Je to nepríjemné.'' ''Prepáč len som si spomenul na starého otca.'' ospravedlnil sa. Zrazu započuli kroky. Otočili sa za zvukom. Obrovská postava vychrdnutého vysokého muža s výškou asi 3 metre k nim bežal ohromnou rýchlosťou. ''Utekaj!'' zakričal Dušan, no bolo už neskoro. Netvor chytil jeho kamaráta do rúk, a zdvihol ho vysoko nad zem. Dušan chcel odísť, no nedalo sa. Nemohol sa pohnúť. Stál tam a prizeral sa tomu ako si netvor prezerá jeho kamaráta. Počul len jeho krik. Toho netvora poznal. Pamätá si ho z príbehov starého otca.  Bol to Lešij - kráľ lesov. Lešij si ešte raz prezrel mladého chlapca, chytil ho za ruku a potiahol. Odtrhol mu ruku. Vystriekla krv a aj s rukou dopadla na zem. Dušan počul len krik svojho kamaráta a nemohol uveriť čo vidí. Lešij ale pokračoval aj napriek chlapcovmu kriku. S ľahkosťou mu odtrhol aj druhú ruku. Chlapec odpadol, no nezomrel. Pokračoval. Takto mu odtrhol aj obe nohy. Dušan nevedel čo sa deje. Niečo mu vravelo nech niečo spraví, ale nemohol. Nedalo sa. Lešij sa obzrel. Uvidel to more krvi ktoré bolo doslova všade. Uvidel druhého chlapca ako len s údivom naňho hľadí. Zrazu Lešij spanikáril. Jozefove nevládne telo napichol s krutosťou na najbližší smrek a ušiel do hlbokého lesa. Dušan stále neverí čo sa práve stalo. Jeho kamarát je zrazu mŕtvy. Mladý chlapec ktorý mal toho ešte veľa pred sebou. A zrazu je to len nevládne telo bez končatín napichnuté na strome. Stále bol ticho a stál celý od krvi jeho priateľa. Stále pozeral na miesto kde sa Lešij stratil. Zrazu počul húkanie sovy. Vtiahla ho späť do reality. Už aj vietor znovu začal fúkať. Znova sa pozrel na nevládne telo na strome a na litre krvi všade okolo neho. Začali sa mu zatvárať oči. Ani nevedel prečo. Skolila ho únava. Ľahol si do vlhkého machu a zaspal.