HRA REZIEB

1: S trestmi nie sú žarty

Ticho ako snoriaca myš prebehol k organu a schoval sa zaň. V pološere kostola sledoval ufrflaných tínedžerov hľadajúcich wi-fi. Rozmýšľal nad tým, akí hlupáci to sú, keď si myslia, že v takej starej budove niečo také bude.

Tá budova bola nepoškvrnená modernou technikou. "Ešte to by tu chýbalo," pomyslel si otrávene. Keď ho Diamant vyslal na túto misiu tušil, že za zlé správanie sa trestá tým čo najviac nenávidíte. V jeho prípade to bola nuda.

Ak prišli nejaký sprostí turisti, čo očividne nikdy nevideli kostol, musel tu byť. Ak prišli otravní poľskí dôchodcovia, musel tu byť. Lebo niekto by to mohol zistiť.

Nesmel však byť ani na jednej z fotografií tých Japoncov, čo fotili tak často ako dýchali. Preto neustále menil lokalizácie.

Akési dievča, čo obsmŕdalo po kostole, sa zjavilo vedľa organu. V malej, ale pôvabnej ruke držalo akýsi červený predmet. Povrtel sa trochu, lebo by to mohlo znamenať, že je jedna z nich. "Konečne trochu vzrušenia!" naradostene sa potešil a popraskal si hánky tak ticho, aby to nemohla počuť.

Podišla bližšie k laviciam a jemne sa dotýkala rytín. Prezerala si ich s takým úžasom v očiach, že neveril, že by to mohla vedieť. Bola len obyčajná pubertiačka, čo niečo zbadala. Ale aj tak by to mal hlásiť.

"Mala by konečne odísť. Veď už všetko poobzerala aspoň desať krát!" pomyslel si zúrivo. Od zlej polohy mu úplne stŕpli nohy. Vtom však buchol do organu. Vydal krátku desivú melódiu z ktorej šli zimomriavky aj niekomu takému ako bol on. Nečudo, že sa to dievča vydesilo. Len len že nevykríkla.

Pokazil to. Absolútne. Musí okamžite zmiznúť. Ak nie je na hlavu, dá si dve a dve dokopy. Vypočítal si únikové riešenia. Bolo ich osem. Každé z nich však nepredstaviteľné. Preto si vybral to najmožnejšie, hoci bolo veľmi riskantné.

Vystúpil z úkrytu a bežal, cestou do nej vrazil tak silno, že ju takmer prevalcoval. Vybehol von a zatresol dvere. Vydýchol si. Teraz musí podať správu.