HRA REZIEB

2: Nie všetko v kostole je sväté

Niekto zakašle. Otočím sa, aby som niekomu vynadala, no potom si to rozmyslím. Musím sa ovládnuť.

Príčinou mojej zlej nálady je zjavná absencia mojej jedinej a zároveň najlepšej kamarátky Viv. Na čo je vám exkurzia bez niekoho, s kým sa môžete otvorene porozprávať?

Niežeby som sa nerozprávala s ostatnými, ale Viv bola jediná, s ktorou som mala aspoň niečo spoločné. Obidve sme milovali záhady a ich riešenia.

Je však pravda, že niektoré vlastnosti mi na nej chýbali. Koľko len bolo vecí, ktorým ona nerozumela, a ja som im holdovala. Alebo naopak. Ako ten basketbal, pri ktorom si zlomila ruku. Ju ten šport nebavil, ona ním žila.

Avšak, vždy sme sa nejako podopĺňali. Aj v škole, mne išli skôr humanitné vedy a jej matika a telesná.

Práve počas tohto predmetu ideme na exkurziu do Dómu svätej Alžbety. Kostol je asi sedemdesiat krokov pred nami, no už počujem samé unudené vzdychy od ostatných spolužiakov. Priznávam, že od návštevy nejakého tristoročného kostola takisto nič nečakám, avšak je tu malá nádej, že to nakoniec dopadne zaujímavo.

Vojdeme do kostola a naskytne sa nám prekrásny výhľad na rôzne fresky. Všetci sa náhle rozutekajú po chráme a ja zostanem sama ako holý prst. Vytiahnem červené sklo a skusmo sa cezeň poobzerám po kostole.

Vtom niečo zbadám. Je to ako rezba, ale skrytá pod tisíckami iných a prečnievajúca vďaka môjmu červenému sklu.

Pozriem sa inde a vidím stovky častí rezieb. Užasnuto prechádzam pohľadom po jednotlivých znakoch. Zistím, že sa vlastne opakujú. Ako kód.

Maľba Poslednej večere, čierny mních, freska, kameň, kohúta s jablkom, kňaz s rozliatym vínom a rám s vygravírovanými iniciálmi. Na laviciach. Dookola. Podídem bližšie a zistím, že tieto výjavy sú vyrezané. Opakujúce sa. Maľba Poslednej večere, čierny mních, freska, kameň, kohúta s jablkom, kňaz s rozliatym vínom a rám s vygravírovanými iniciálmi. Znova.

Určite poznáte ten pocit, keď si obľúbite jednu pesničku a začnú ju hrať na každom rohu. Toto je práve môj prípad s týmito dokonalými rezbami. Zrazu ich nachádzam všade. Je to zvláštny pocit, ako keby som práve teraz otvorila oči.

Odstránim sklíčko a sanžím sa niečo rozozonať. Nič nevidím, takže to znamená, že rezby sú viditeľné iba so sklom z balíčka cereálií. Najviditeľnejšie sú na laviciach. Celá prekvapená pohládzam rezby a v duchu sa čudujem ako je možné, že ich vidím nejakým hlúpym červeným sklom.

Zaujatá pozorujem, či som na nejakú rezbu nezabudla, keď vtom zrazu zaznie organ. Takmer vykríknem, taká som vydesená. Ostatní ignoranti, si samozrejme nič nevšimli. Organ sa nachádza za mnou a prisahala by som, že tam nikto nebol. Ale ako však mohol organ len tak zahrať taký hrôzostrašný tón?

Pocítim tvrdé buchnutie do chrbta, ktoré ma pripraví o dych. Vydesene sa obzriem, lenže tam už nič nie je. Vtom pocítim studený závan vzduchu a o chvíľu na to tresnutie dverí.