Uväznení

Prológ

Ležala som na posteli v tej posranej chatrči a premýšľala som. Posledné týždne od mojej smrti premýšľam len o pár veciach, no non-stop. 

Kladiem si otázky: 

-Čo je s Amy? Ako jej je? Mali sme svoje obdobia ale nikdy sme sa nevideli tak dlho. Je to totiž takmer mesiac. O pár dní to bude mesiac čo som mŕtva. 

-Čo je s Rosie? Ako sa má? Chodí sem pravidelne ešte stále? Alebo už zabudla a trávi všetok svoj čas len v Amerike. Nechala to za sebou? Mňa? Nás?

-Som jediná čo mala ten zvláštny pocit ktorý trval pár chvíľ v ten moment keď som zomrela? Bojím sa že, pôjdem do pekla. V ten zlomok sekundy keď som zomrela, som bola uzavretá v bielej miestnosti, celkom sama. Nebolo tam nič len štyri biele steny. Žiadne dvere ani obraz nič len ja a steny a to malo byť moje peklo, samota.

-Kde je to skurvené svetlo o ktorom každý hovorí? No vážne. Trčím tu už mesiac a niektorí už viac a stále nič. Môžem ísť von to áno ale ... akosik som sa k tomu ešte nedostala, lepšie povedané vyhýbala som sa tomu otvoriť dvere a odísť. Cítiť vánok na studenej koži, aspoň niečo cítiť. 

Necítim nič, ako som zomrela, prestala som cítiť bolesť, či chlad. No láska k Marekovi vo mne stále je. Najviac mi chýba aj tak zo všetkého spánok... No necítim únavu. 

Ležala som a hádzala si tenisovú loptičku ktorú som našla v chatke. Hádzala som ju vysoko do vzduchu až kým sa nedotkla stropu a potom som ju chytila a toto stále dookola. Bola som znudená. Nechcelo sa mi absolútne nič. Otočila som sa na posteli a zavrela som oči, troška som sa pomrvila a stará posteľ nepríjemne zavŕzgala. Snažila som sa o spánok. Vedela som že to nepôjde ale za pokus to stálo, aj tak som nemala čo iné robiť. Po hodine som aj tak nezaspala. Ako by som mohla keď dole sa nahlas smiala Mia s Michaelom. Užívajú si každú jednu chvíľu, nevedia kedy ich osud opäť rozdelí a tak chcú mať viac spomienok keď boli spolu ako tých keď nie. Hm.. aspoň myslia optimisticky. 

Mierne ma nadhodilo a ja som sa otočila tvárou v tvár tvorovi ktorý ma vyrušil z môjho snaženia sa o niečo čo milujem takmer viac ako jeho samotného. 

"Nudím sa." povedala som potichu aby to počul len on. Miina reakcia by totiž bola: "Tak zdvihni tú svoju riť a hoď sa prejsť." Nemala som náladu to počúvať, nemala som náladu na nič...

"Už to je takmer mesiac čo si nevyšla von Heidi." pripomenul mi.

"Ja nechcem." 

"Prečo? Nechceš vidieť Amy alebo Rosie? Rosie je možno tu, to ti nenapadlo? Nechceš ich vidieť?" 

"Ach... samozrejme že chcem, ako môžeš hovoriť také hlúposti že nie! Ja sa len... Bojím." konečne som priznala. 

Marek akoby zamrzol. Nechápal ma, asi prvý krát v "živote" ma nepochopil.

"Vysvetli mi to prosím." 

"Sľubuješ že sa nebudeš smiať?" pozrela som s nádejou na neho a on sa len usmieval.

"Sľubujem." pritakal a počúval. 

"Bojím sa že keď vyjdem von, budem sklamaná. Že svet nebude taký aký si ho pamätám. Bojím sa že keď vyjdem von, bude fúkať vietor, stromy sa budú knísať, no so mnou to ani na chvíľu nepohne. Chcela by som sa zhlboka nadýchnuť a cítiť ako sa mi pľúca napĺňajú kyslíkom. Bojím sa že od toho čakám príliš veľa. " 

"Bude to iné to áno, ale uvidíš spolu to zvládneme. Teraz zavri oči a spomínaj aké to bolo snívať." poslúchla som . Akoby som všetko vypla a zrazu bolo ticho, všade. Bála som sa že keď oči otvorím bude tam. Bude stáť v rohu a smiať sa svojou dojazvenou tvárou ktorú má kvôli autonehode. Bude tam stáť a ja budem sama, bez nich. Bola som odhodlaná sa jej postaviť a poraziť ju. No ešte nie som pripravená, zahnať Zoe z medzipriestoru v ktorom sa nachádzam, do sveta mŕtvych....