Spiritus

1. kapitola - Zmiznutie

5:37 'B'

Odchádzam. Slnečné svetlo sa pomaly objavuje na horizonte. Brieždenie. Už bolo načase. Kráčam po chodníku smerom k domovu.

5:39

Otváram dvere do bytu a beriem si bundu, ktorú som nedopatrením zabudla. Rodičia ma netrpezlivo vyčkávajú, ale ja sa neponáhľam. Namiesto toho hľadím na nástenku s fotografiami. Mám tam prišpendlených veľa šťastných okamihov môjho života.

5:40

Dívam sa do Juliettinej tváre. Červené vlasy siahajúce po bradu jej lemovali peknú symetrickú tvár. Vyzerala skvele. Vždy som jej to závidela. Mala prakticky všetko. Skvelú rodinu, bola bohatá, obľúbená, pekná a inteligentná. Len v dĺžke vlasov som ju predstihla. Trpko sa zasmejem. Siahali mi po zadok. Ale aj tak som nemala takú peknú farbu ako mala ona. Farba zapadajúceho slnka.

11:01

Sedíme na ich záhradnej hojdačke a rozprávame sa. Vtom k nám pristúpi jej mama s fotoaparátom.

"Usmejte sa dievčatá," povie s úsmevom.

My sa namiesto toho začneme vyškŕňať a robiť grimasy.

Jej babička nás napomenie: "Správajte sa slušne!" Zároveň nám hrozí palicou. Smejeme sa ešte viac.

Juliettina mama cvaká a smeje sa s nami.

5:43

Zosmutniem. Už dlho som si nespomínala na túto chvíľu. Bolo to posledný raz, čo som u nich bola na grilovačke. A zároveň posledný raz, čo som videla Juliettinu mamu smiať sa.

5:45

Odídem od nástenky a rýchlo za sebou zavriem dvere do izby. Zľahka zamknem a schádzam po schodoch. Zrazu mám neodbytný pocit, že ma niekto sleduje. Prikrčím sa ako mačka číhajúca na korisť, aj keď mi to je málo platné. Rozhliadam sa dookola, nič však nevidím.

5:46

Preletím pohľadom všetky okná na opačnom bloku na ktoré mám výhľad no nič nevidím. Skúsim šťastie pri priezoroch, ale viem že je to márne. Ak by ma aj niekto sledoval, schoval by sa okamžite ako som spozornela.

5:47

Kto by ma však sledoval? Pocit paranoje zo mňa opadne tak rýchlo ako prišiel. Nič som nevidela, nepočula a nič neviem. Je to najjednoduchšia ochrana, ktorú mám. Nemusím sa báť. Je tu však jedna neodbytná myšlienka.

5:48

Kráčam nižšie a nižšie. "Nie, to je nepravdepodobné," poviem si a premýšľam či si to myslela Julietta. Či mala takéto pocity.

5:50

Vyjdem z dverí a ponáhľam sa k autu. Hlavu mám sklonenú k zemi a preto to zistím neskoro.

Naše auto tam nie je. Zmizlo. A rodičia s ním.