Dostal som sa do krajov, kde som už bol. To mesto mi bolo už známe. Štruktúra ulíc, dva kostoly (majestátne katedrály). A jeden zámok či hrad na kopci. Tam hore som ešte nikdy nebol, keďže som sa zdržiaval vždy iba v meste dole. Toto mesto bolo veľmi odľahlé od ... vlastne ani neniem čo možno brať v tomto svete ako východískový bod. Proste som mal pocit, že som ďaleko.
Hovorilo sa, že tam už končí náš svet, no málokto sa tam odvážil prejsť okolo tajomného hradu. Nietorý dokonca hovorili o kiadbe. Jedno je isté, nik sa tam už nevrátil aby mohol rozpovedať čo naozaj našiel.
Niektorých našli vo "východískovom bode". No už dávno to neboli tý, čo hľadali dobrodružstvá, akciu, dej,... stali sa prízrakmi bez duše.
A tak som sa raz počas bežného dňa dozvedel o bande, čo sa chystá pokoriť tajomstvo. Keďže som nemal žiadne záväzky a chcel som poznať dobrodružstvo, hoc som oproti nim len chlapec, zobrali ma.
Kopec sa nezdá byť neviem ako obrovský, veď koľké mestá majú pri/v sebe kopček na ktorom miestny kedysi dávno postavili hrad, vežu, či kostol. Ale tu zdanie klame, žeby prvé "účinky" tohto tajomného hradu? Cesta naň trvá skoro celý deň a slnko pomaly zapadne. Na vrchu ďalšie prekvapenie. Priestor je veľký možno aj ako dvojnásobok toho mesta čo sa nachádza pod nami. A verte mi, bolo obrovské. No hoci sme boli na kraji otočenom k mestu za nami sme nič nevideli. Hrad stál pred nami v celej svojej majestátnosti. Jediná smola, že bol obohnaný múrom a pri nás žiadna brána. Hrad nebol ani tak podstatný. My sme prišli za tajomstvom.
Tajomstvo malo akoby neviditeľnú žiaru. Ťahalo nás to k nemu. Od hradu sme sa dostali k nejakej skalnej stene. Dlho sme kráčali popri nej. Zrazu však sme narazili na miesto, kde boli v stene dva obrovské kamene. A medzi nimi diera. Dívali sme sa na juh, keďže slnko zapadalo po našej pravici. Ale je tu niečo, čomu sa dá veriť?
Prvý pohľad cez dieru ukazuje oblohu sfarbenú zapadajúcim slnkom. Ale keď sa človek lepšie prizrel, videl, že stojí na kraji útesu. Aby ste si lepšie predstavili jeho výšku, bolo to ako vystúpať do hôr a tie "zázrakom" odťať až máte iba hladinu mora. A pritom stále stojíte na tom vrchole. Priamo dole som sa radšej nepozeral. Bojím sa výšok. No dalej som zazrel medzi modrou aj zelenú. Ostrovy. A všetko akoby pofŕkané bielov. Mraky.
Tu svet nekončí, ale pokračuje do nekonečna. To je to Tajomstvo. Dychberúci výhľad, ktorý by som prial videť každému. Hlavne tým, čo si myslia, že svet končí TU.
Postupne začala obloha potemnievať. Slnko zapadlo a už niet ničoho, čo by dodávalo svetlo. Rýchlo treba nájsť úkryt v tomto čudesnom kraji, lebo čo nevyliezlo cez deň, môže sa obiaviť v noci.
Vracali sme sa k hradu. Bol tmavší ako okolitá tma. Zachvíľu sme ale narazili na menší útes. Pri ňom bolo vytvorené táborisko. Možno tý čo tu boli pred nami. Len všetkých znervózňuje diera v útese, jakyňa vedúca niekam dole, možno pod tajomný hrad. Všetci sú napätý a nedá sa spať. Malo cenu tu ísť?
Netuším koľko času prešlo, či som bdel alebo spal. Stále je tma. Zrazu však sa z jaskyne začali ozývať čudesné zvuky. Vychádzajúce z hĺbky zeme, odrážajúc sa medzi kameňmi znejú hrôzostrašne. Všetci sú na nohách. Ako sa zvuky priblyžujú zhodnú sa, že nemalo zmysel sem chodiť. Utekajú preč.
Ja som ostal prikovaný strachom. Možno si ma ani v tej tme nevšimli, možno sa vykašľali. V každom prípade som tu sám. Bojím sa. Zvuk sa stále približuje. Vychádza mesiac, čo dáva ešte hrozivejšiu atmosféru.
Zrazu ale počuť štekot psa. Z diery ku mne pribehuje lovecký pes. Nevyzerá vystrašený, ani akoby chcel niekoho strašiť. Na jednom oku má jazvu tak ho má prižmurené. Zazerá po mne a začal trocha vrčať. Čo ak je hladný, poviem si a v batohu rýchlo nájdem nejaké mäso. Už sme kamaráti a ja ho hladím po srsti zatiaľ, čo on ničí moje zásoby.
Keď nadšenie trocha opadlo, zistil som, že hrôzostrašné zvuky sa neustále približujú. Ich tvorcom teda nebol on. Duní to na celý kopec už. Pes ztiahol chvost a začína sa báť. Zchmatol ma za rukáv a ťahá ma preč.
Neplánujem tu ostať tak vstávam a vydávam sa za ním dolu kopcom cez les. Celú noc putujeme. Začína sa brieždiť. A mi sa nachádzame v úplne inej krajine. A možno aj inom čase. Tam začínala zima, tu začína leto. Polia zaliate v zelenej, jemne zvlnené kopčeky. A medzi nimi je dedinka. Na jej začiatku sa nachádza jednoduchý sivý dom. Dvoj poschodový s plochou strechou, ktorá sa dá použiť ako terasa za pekného počasia.
Pes ma privedol až k dverám toho domu. Keď ich otvorím stojí v nich moja princezná, ktorej padnem do náručia....
Ale to už je potom zasa iný príbeh, ktorý možno vyrozprávam nabudúce. Možno ale upadne do zabudnutia, tak aspoň nech tento vydrží...
venované Mojej Malej Princeznej
