"Hej! Hej! Vstávaj z postele. Do kedy tu chceš zasa trčať?" Ozval sa krik, ešte počas toho ako som spal. A takto, prosím pekne, začína deň. Kdeže <Dobré ránko želám> No čo už. Ale je pravda, že nie som ranné vtáča, čo Toma vytáča do nepríčetnosti.
"Čo všetko plánuješ zmeškať dnes?" Neprestane sa pýtať a dobiedzať. Včera bola nejaká /Dôležitá/ práca a kým som ja vyšiel z postele, všetko už bolo hotové.
"Počuj, Tom." začal som jemne "len preto, že si môj šéf, nemusíš po mne takto hulákať. Či je to skôr preto, že zatiaľ bývam tu v mojom kancli a v susednom spím?"
"Okej, rob si čo chceš. Ale táto vec by ťa mohla zaujímať. Máš tu List." Slovo list vyslovil so špeciálnym podtónom, ktorý vzbudil vo mne pozornosť.
Chytím sa teda zmienenej veci a čítam. Na obálke moje meno i adresa, známka s nejakým mostom, podobné, ako sú na bankovkách. Kto v tejto dobe ešte posiela poštu? zatiaľ vezmem nôž a otváram obálku a oči začínajú lietať po slovách v rýchlosti:
"Milý Pán... blalala.. život je krásny na trošku dobrodružstva... bla bla bla kľúč.. dovoľujem si Vás pozvať ... posedenie... S pozdravom Verčiči. PS nemrač sa bručoune." A už som vedel ktorá bije. Veroniku som pozval skôr na obed nedávno a dobre sme si pokecali. Idem sa zčlovečiť nahodím jednu z letných košiel, čo mám a ide sa za ňou.
Kľúč bol schovaný, podľa textu v liste. Vchádzam do chodby "Jou hou. Tak som tu."
Odpoveď prichádza z kuchyne: "Tak sa spokojne zlož a poď ďalej. Ja ešte dorábam lievance."
Vchádzam do kuchyne. Rádio hrá nejakú pohodkovú letnú pieseň. Vo vzduchu jemná vôňa Stojíš pri linke, na sebe máš nejakú zásteru zaviazanú vzadu. Pristúpim k Tebe, chytím za boky a spolu s tebou. Trošku zakloníš hlavu a hoc to nevidím, vyžaruje z teba, že sa usmievaš. Na trošku zanechávame svet a jeho starosti. Ponárame sa do zelenšieho sveta. Toho, čo môžme spolu vytvoriť. Moja ruka nájde tú tvoju a pomaly ťa otočí ku mne. Zazriem tvoje očká, tvoj úsmev...
