Always

KAPITOLA 1.poviem vám príbeh

           

Nie som si istá či to skončilo ale som si istá, že to začalo s hnevom. Hnev ktorý dokáže rozpumpovať tvoj krvný obehový systém. Sedela som na stoličke sama, v miestnosti s hnevom. Viem prečo a pre koho, už ho čakám pomerne dlho. Vojde a môj hnev sa naňho vrhne ako mačka na myš .Drtí  ho až ho zabije JA ho zabijem. Potom mi to dôjde musím to spraviť musím mu nechať ten úbohý  život určite nechcem sedieť niekde inde a čakať niekoľko rokov za môj hnev ten si nechám iba pre seba. Zoberiem si ho cez plece a pokračujem mojím bludiskom až uvidím svetlo pouličných lámp a auto ktoré čaká na mňa. Idem rýchlo až prirýchlo zastavím až pri budove s názvom HOSPITAL vojdem dnu vyložím ho a odchádzam už sa mi to stalo nič nové. Zamierim tam kde obyčajne do miestnosti môjho kľudu s vaňou čakám, že ma niekto chytí ale nič napustím ju lupienkami ruže najprv ľavá potom pravá noha teplo zakryje môj hnev. Vyberiem sa do krajiny kde som bola už viackrát. Pohltí ma moja duša ,drtí ma až ma zabije znova a znova  potom príde koniec obyčajný koniec . Vyleziem a idem do mojej ďalšej komnaty kde už leží moja posteľ a presklená strecha ktorá mi dáva pocit, že niesom sama. Ranné lúče dopadnú na moju pokožku zahrejú ju ako niekto iný.  Prejdem do komnaty začiatku, ktorý nikto nevie aký bude smutný, veselý ,pochmúrny to nikto nevie. Očistím sa od niečoho čo mi nedáva zmysel. Prechádzam po dlážkach až dôjdem do ďalšej komnaty Príjmu. Dám si jedlo neobyčajného človeka ,jedlo bez života . Vyjdem von pod dennú lampu nastúpim do vozidla a pokračujem do budovy ktorú poznám až príliš dobre do budovy STRACHU plno ľudí mladého veku stojí naokolo a pozoruje ma nikto ma nepozná nikto nevie čo chcem viem to iba JA. Zazvoní prejdem okolo a sadnem si vzadu ako obvykle a čakám. Vojde. Preberáme veci nezaujímavé pre mňa. Zazvoní a môj STRACH započne. Prídu ku mne zoberú mi veci hodia ich pošliapu odídu a ja sedím ako obvykle a čakám kedy to príde to horšie ale nedočkám sa aspoň tento deň to dokázali nič neurobiť. Zazvoní bežím konečne som voľná ako pierko bežím cestou necestou cez lúku až ku lese bežím dáva mi to pocit pokoja a mieru aký som mala aj predtým. Koniec cesty mojej končí u jazera dám si dole oblečenie viem prečo si beriem plavky. A skočím konečne slobodná chlad mi prebieha po celom tele   nevadí mi mne vyhovuje plávam dopredu nabok až do môjho útočiska mojej skrýše . Niekto tam už bol a čakal na mňa  pred štyrmi rokmi ale ja som neprišla nemohla som nebola som pripravená utiecť a preto to skončilo preto ten život skončil kvôli   mne len a len kvôli mne. Dnes už som pripravená odísť nič mi  vtom nebraní. Rozbehnem sa a skočím plávam naspäť odhodlaná sa vybrať niekde po moje JA po moje tajomstvo čo ma každý deň zužuje čo raz väčšmi.

                                       Som Pripravená