Slová Odviate Vetrom Až Ku Hviezdam ✔️

Jedna jediná časť tohto príbehu

Upršaní deň. Dneska už od rána prší. Viacerým ľudom dážď prekáža a preto pokiaľ nemusia teda lepšie povedané pokiaľ nejde o život nevytiahnu päty z domu. Práve kvôli tomu sú ulice také ľudoprázdne.

Kráčam už dosť dlhú dobu. Oblečenie mám celé mokré a moje vlasy vyzerajú ako keby som len teraz vyliezla zo sprchy. Ale mne to vôbec neprekáža. V ušiach mám slúchadlá ale žiadna hudba z nich nevychádza. Nie, nie sú pokazené. Ja som totižto žiadnu pieseň nepustila. V pravej ruke držím dažďom skrz na skrz premočené čierne ruže. Z koncov ich lupeňov padajú kvapky dažďa.

Moja tvár je už celá premočená slzami ktoré by nikto nedokázal rozoznať od kvapiek dažďa ktoré sa s nimi miešajú a stekajú dolu mojou tvárou.  Nikto kto by okolo mňa prešiel by nepoznal rozdiel. Myslel by si že som len dievča ktorému ušiel autobus a tak sa v tomto nečase musí trepať domov pešo. Nenapadlo by ich že po mojej tvári nestekajú len kvapky dažďa ale slzy. Však slzy sú aj tak podľa väčšiny len slaná voda, v tomto vás musím vyviesť z omylu. Slzy sú tvorené z 99% pocitov a len 1% vody.

Pomaly som sa blížila k cieľu svojej cesty. Zastala som. Dvihla som zrak. Predo mnou sa týčila veľká čierna brána. Pokúsila som sa zhlboka nadýchnuť. Nakoniec z toho však vyšiel len trhaný nádych. Pomaly som sa pohla a prešla som cez bránu. Moje nohy ma viedli už samé. Pomaly kráčali. Nevnímala som kadiaľ idem, okolo čoho prechádzam. Nohy sa mi triasli a nie nebolo to od toho že som bola premočená až do špiku kostí, moja hlava nepracovala akoby si zobrala dovolenku a už sa viac ani nemienila vrátiť, moje oči začali vypúšťať slzy ešte vo väčšom množstve ako doteraz, o čom som si nemyslela že je ešte vôbec možné.

Moje nohy zastali. Hlavu som mala sklonenú.

Hodnú chvíľu som tam stála, dážď na mňa padal a slzy mi stekali po tvári. No tak dvihni hlavu! Opakovala som si.

Po čase som ju zodvihla. Môj zrak hneď dopadol na  kameň s fotkou pod ktorou boli napísané tie najhoršie vety a čísla.

                                                                              Jozef Blaškovič

                                                                         3.10.1953 - 22.11.2013

                                                                      ON miloval nás a MY sme milovali              jeho....

                                                                                     Odpočívaj v pokoji...  

Z očí sa mi začalo znova valiť ďalšie množstvo sĺz.. Sadla som si, respektíve moje nohy vypovedali službu. Sedela som na jeho hrobe a môj zrak hypnotizoval tú fotku. Mal si na nej malý úsmev.

Nie som tu kvôli tomu aby som hypnotizovala tvoju fotku. Ale som tu kvôli tomu aby som sa pokúsila... O čo som sa vlastne prišla pokúsiť?

Prišla som sa pokúsiť zmieriť s tým čo sa stalo? Prišla som sa pokúsiť posunúť vpred? Prišla som sa s tým vyrovnať a ísť ďalej?

Ísť ďalej.  Čo to asi tak znamená? Asi toľko že nech zažijeme akúkoľvek bolesť, prežijeme si nekončiaci smútok. Môžeme sa aj topiť v problémoch alebo depresiách ale okolie sa nezmení. Život ide proste ďalej. Zem sa naďalej točí, Mesiac naďalej svieti, len odráža slnečné svetlo, Slnko naďalej žiari každučký deň a zohrieva svet. Planéty aj naďalej obiehajú okolo Slnka, hviezdy naďalej v noci žiaria  a Mliečna cesta i všetky ostatné galaxie budú stredom nekonečného vesmíru. Život ide vždy ďalej.