HALFWAY [SK]

I.

                                                                
Nebolo chladno, no predsa som si látku svojho pleteného svetra pritiahla jednou rukou bližšie k telu zazerajúc zpod platinovofarbej ofiny do priestorov školskej jedálne. Dívali sa na mňa. Všetci. Prirodzene myšlienky nečítam, ale ich šeptajúce hlasy mi rezonovali v hlave ako zvonkohra za oknom uprostred tichej, chladnej noci.
Naposledy som vidličkou pichla do dusenej brokolice, z ktorej za polhodinu môjho nečinného sedenia ani neubudlo, a vytiahnúc si batoh ovešaný všemožnými plackami a plyšákmi na chrbát som sa aj s tácňou rozišla k okienku. Viete ktorému. Tomu, kde obvykle strkáte prázdne taniere a kuchárky na vás naštvane škúlia, ak ste sa jedla okrem rozpitvania ani nedotkli. Bolo to tak. Neostávalo mi nič iné, než sa so sklonením pohľadu ospravedlniť za žalúdočné nevoľnosti. Pravdou však je, že jednoducho nedokážem jesť, ak na mňa všetci rádoby nenápadne čumia ponad ramená.
"Hej, hej! To auto bolo tvoje?" ozvalo sa spoza mňa s počuteľným podtónom plným pobavenia. Naozaj veľmi som sa nechcela otáčať a musieť komunikovať so skupinou chalanov, ktorí na mňa nielenže čumeli, ale dokonca ma sledovali celý deň. Naozaj nenápadne teda. Som snáď nejaký experiment vo vnútri zkúmavky?
"Ale! Neignoruj ma. Veď som sa pekne spýtal," trhlo mnou zľahka vzad, keď mi na rameno dopadla ruka. Ostala som stáť tvárou v tvár vyššiemu čiernovlasému chalanovi, ktorému sa v tej jeho tvári črtal až neprirodzene veselý úsmev. Aj cezeň mu však v očiach podskakovali iskričky škodoradosti a dôvera v jeho čisté úmysly mnou práve neprekypovala. Pohodením ramena som striasla jeho ruku a ustúpila o krok vzad.

"A ja som ti pekne naznačila, že ti asi odpovedať nechcem," nakrčila som nos a v jeho úsmeve sa náhle mihol náznak zúrivosti. Nemusel nič viac hovoriť. Milerada som sa vzápätí zvrtla a rýchlym krokom sa pobrala z jedálne preč predierajúc sa pomedzi tú masu študentov všade okolo. Táto stredná bola divná. Tí ľudia sa tu div nemnožia sami medzi sebou, pretože ich je stále viac a viac.
"Pst," pichlo ma v pravom uchu a ktosi čosi ma strhlo za roh úzkej chodbičky vedúcej ku kumbálu. Keby ma ten niekto automaticky spolu so sebou nenalepil na stenu, pravdepodobne by som sa bola zabila na svojich vlastných nohách, keďže topánky s vysokým podpätkom asi nie sú práve dokonalá obuv na útek pred naštvaným hromotĺkom.
Bolo to dievča. S pomerne krátkymi havraními vlasmi a neprirodzene prenikavou hnedou v očiach. Bola ešte o polovicu hlavy vyššia než ja a to som mala naozaj vysoké podpätky! Na tvári si udržovala vyrovnaný výraz, hoc mi k ústam nie práve jemne prikládala svoju dlaň. Palička od lízatka, ktorá jej trčala spomedzi pier, sa pomaly presunula do ich druhého kútika a neprítomne zazerala do steny.
"Prešli," zhodnotila po chvíľke ticha, pričom mi z úst sňala svoju ruku a odstúpila do priestoru chodbičky oprúc sa o protiľahlú stenu a založiac si ruky na hrudi. Až teraz som mala možnosť prezrieť si ju celú, čo ma úprimne na moment uväznilo v pomykove.
"Na čo tak zíraš? Nechceš mi radšej vysvetliť, ako sa ti podarilo stiahnúť na seba pozornosť najväčších idiotov na škole?"
"Uhm," bolo jediné, čo som zo seba v náhlosti vyhŕkla, keď ma jej prudký tón vytrhol z úvah. Aj napriek tomu, že som Írka, nemčine rozumiem a je pre mňa bežná, keďže aj moja stará mama z otcovej strany je Nemka. Tento tón bol však tak nečakane drsný, až som si na moment prišla ako počas druhej svetovej vojny a ja som bola ten, kto mal prísť o život. Prechádzal mi z toho mráz po chrbte.

"Netuším. Len ich... zaujímalo otcovo auto..."

"Oh, takže dievčatko od bohatého ocka? To to vysvetľuje," prekrútila očami a nebyť úškrnu v spodnej časti jej tváre, aj by som jej na to odpovedala niečo rovnako sarkastické. Vydala som sa rýchlym krokom za ňou, keď mi náhle zmizla pred očami za rohom a vstúpila do zástupu náhliacich sa študentov. Bola divná. Ešte divnejšia než všetci ostatní. Väčšina z prítomných mala v očiach stres alebo strach, tvárami im prechádzal kŕč výrazu plného nervozity a následok nedostatku času na učenie a spánok. Ona však pôsobila úplne opačne. Niet divu, že šla chodbou proti davu.
"Čo to bolo za... no oni..." otočila sa na mňa s prázdnym výrazom, avšak akoby s prekvapením, že práve stojím vedľa nej.
"A ja vraj zíram a nič nevysvetľujem," kleslo mi obočie do otráveného výrazu a len tak tak som sa vyhla ďalšiemu náhodnému študentovi, ktorý by bol do mňa inak vrazil ramenom.
"Na to, že si ockovo dievčatko máš dosť veľké ústa," venovala mi ďalší zo svojich pobavených úškrnov a trochu zvoľnila krok, pričom mi viditeľne začala venovať viac pozornosti.

"To bude tým, že nie som ockovo dievčatko. Čo sú zač?" zamračila som sa dodávajúc serióznosť mojej otázke, no ona ma len prosto chmatla okolo pravého zápästia a ťahala chodbou na jej samotný koniec. Tam sme zastavili, stojac pred obrou presklenou stenou sledujúc nádvorie s príjazdovými cestami ku škole. Zo zadného vrecka čiernych, na niektorých miestach deravých a rozstrapkaných nohavíc s tenkou chirurgicko-oceľovou retiazkou po pravom boku vytiahla mobil a hojnú chvíľu sledovala čas. Keď hodinky ukázali 15:30, mobil znova vložila do zadného vrecka a zabudnute pustila moje zápästie venujúc mi krátky pohľad.

"Sleduj," povedala prosto a sama obrátila svoj pohľad smerom k nádvoriu, kde už sa dávno utvárali skupinky študentov mieriacich domov. Odniekiaľ spomedzi stromov vedúcich k hlavnej dvojprúdovke jednej z častí Berlína sa náhle vynorila čierna dodávka akosi si nevšímajúc uskakujúcich študentíkov. Vystúpili z nej dvaja mohutní chlapi celí v čiernom, s kapucňami stiahnutými hlboko do tváre. Istý moment prešľapovali na mieste, zdálo sa, že spolu o niečom diskutujú, než sa obe postavy otočili celou svojou osobou ku vchodu do hlavnej budovy školy. Smerom k ním si to nakračoval už známy vysoký, čiernovlasý chalan. Svoju skupinku kamarátov nechal kdesi za sebou a dokonca sa zdalo, že nie práve s ochotou nastúpil spolu s chlapmi do zadnej časte dodávky.

"No nevyzerá to, akoby pedofil nalákal malé dievčatko na cukríčky?" poznamenala len tak akoby medzi rečou a sama sa nad svojou poznámkou pobavene uchechtla. Pokrčila som nos, stiahla obočie do jednej ucelenej čiary a so znechutene vykrútenými kútikmi pier sa na ňu nechápavo zadívala.

"A pointa tohto je...?"

"No," poťukala si prstom na čelo, "niečo sa deje. Narozdiel od teba na túto školu chodím celé štyri roky a táto dodávka pred školou nikdy nestávala. Ako. Idiotom bol vždy. Aj celá jeho parta."
"Tak aký súvis má dodávka s jeho idiociou?"

"No. Je väčší idiot než obvykle," uškrnula sa s tlmeným zasmianím sa a s pokrčením ramien sa vydala schodmi nadol do prízemia.

"Je to syn naozaj bohatého chlapíka, ale o tom, čo za chlapíka to je, sa veľa nerozpráva. Mark sa vyžíva v šikanovaní deciek z bohatších rodín, ak sa práve nestanú súčasťou jeho najlepších kamarátok. Ako vravím, je to idiot a prospechovo ani správaním by sa na túto školu nikdy nedostal nebyť jeho otca, o ktorom, ako som povedala, sa veľa nevie. A je to až príliš veľký idiot na to, aby si to ľudia nevšimli. Hej. Čo tu vôbec robíš ty? Nevyzeráš, že by si mala potrebu byť na tejto škole."

"No," otázka ma zaskočila. Čo by som asi tak veľmi zaujímavé mala povedať? "Sťahovali sme sa kvôli otcovi a jeho práci. Mala som nastúpiť na najlepšie miestne gymnázium, ale ako tak vidím..."

"Je to dobrá škola. Nemôžeš ju zavrhovať pre pár hlupákov. Dobre. Pre viac hlupákov, nie pár. Počkať. Sťahovali? Ty nie si odtiaľ?" so zamrkaním sa na mňa otočila ponad rameno a takmer sa rozbila na schodoch, na poslednú chvíľu sa pridržiac o zábradlie. Taktiež som jej venovala zamrkanie a rovnako tak zdesený pohľad pomáhajúc jej na nohy.

"Ak hodláš vytrhávať zábradlia a inak poškodzovať školský majetok, tak prosím, nechcem byť pri tom."
"Nechaj si to, ts," pohodila si hrane vlasmi ako urazená panička a už by aj znova vykročila vpred, aneb zišla posledné tri schody do prízemia, keď tu sa s privretými očami na podobu podozrievavého pohľadu otočila späť. "Odkiaľ si?"
"Dublin?"

"Dublin!" vytreštila na mňa oči a priložila si zhrozene dlaň k čelu. "Ty si prišla z Dublinu na toto zavšivené miesto, hoc ti stačil jeden rok do ukončenia strednej! Ty si cvok, ah. Koniec. Nezvládam to."
"Hej! Ja som nemala na výber!" urazenecky som si založila ruky na hrudi a pridala do kroku, aby som ju dostihla ešte predtým, než prejde vchodovými dverami.Tam sa však náhle zastavila a nechala si na moment len tak prefukovať vlasy silnejúcim vetrom sledujúc nebo zbiehajúce sa čiernymi mračnami.
"Hm. Mala by som si pohnúť, aby som to stihla domov ešte predtým, než nastane apokalypsa. A ty by si mala tiež. Takže sa maj," riekla prosto s pokrčením ramien a vydala sa preč. V tom sa však ešte prudko otočila a vystrčila na mňa pochudlý, bledý ukazovák pravej ruky. "A vedz, že najbližšie ťa už pred nimi zachraňovať nebudem. Som rada, že si ma nevšímajú. Skús byť tiež menej nápadná," po skutočne posledných slovách stiahla hlavu medzi ramená naťahujúc si na ňu kapucňu svojej čiernej mikiny. Rýchlym krokom sa pobrala preč, až sa za malý moment stratila medzi stromami za príjazdovou cestou. Ostala som tam stáť sama.