Lullaby

1.

Mala by som sa pohnúť, ale nemôžem. Ani náznak života vo svete, v ktorom žijem. Ani štipka života v mojom tele. Od končekov bacuľatých prstov na bledých chodidlách až po korienky dlhých a plavých vlasov.

 Pomedzi moje prsty sa zarýva piesok a hlina a ja kráčam k rozbúrenému moru. Jeho vlny sú čoraz prudšie a intenzívnejšie. Silne narážajú do mohutných skál, pobrežia a výnimkou nie je ani moje telo.Som čoraz hlbšie.Nemyslím na smrť aj keď sa jej práve pozerám do očí. More, také krásne a tajomné zároveň. Bola by pocta, keby som umrela v pokojnej prikrývke s morskou soľou. Cítim tú slanú chuť a čerstvý vzduch. Dýcha sa mi čoraz lepšie. Vidím biele čajky a ešte niečo. Je to nereálne, poviete si. Ale tie biele krídla čajok sa pomaly menia na krídla supov a vrán. Lesknú sa v odraze vln. Voda mi siaha až po pás. A z mojich modrých očí sa vyronie slza.

Najprv jedna a potom druhá. V tom momente do mňa udrie obrovská vlna a moje vlasy nezostanú suché tak, ako celá moja tvár. Nedokážem sa nadýchnuť a dlaňami si ihneď očistím obe oči. Popadnem dych. Nechcem plakať a predsa plačem. Slaná chuť mora sa mieša s príchuťou horkých sĺz. Až zrazu, zrazu mi je voda tesne pod perami. Nepočujem piskot vtákov. Nepočujem zvuk smrti. Posledný krát sa nadýchnem a ponorím svoje telo do smútku mora.

Otvorím oči, ktoré ma začali pekelne štípať. Sčerveneli a na ich bielych krajíčkoch sa ukázali bordové žilky. Pomaly klesám ku dnu. Moje telo sa začne brániť a chce vyplávať nad hladinu. Posledné slnečné lúče začnú dopadať na hladinu mora. Osvetľujú svojimi lúčmi priezračnú vodu. Tak čistú a nevinnú. Vlasy sa vznášajú, ja celá sa vznášam. Až zrazu sa moje pľúca plnia vodou. Cítim sa taká nečistá a pošpinená. I navzdory toho, čo prežívam. Už neplačem. Pomaly strácam vedomie, tak ako svoj vlastný život. Ovládaná myšlienkami na smrť zatváram červené oči. Ústa sa otvoria a moje plné pery chcú kričať. Jediné na čo sa zmôžem je krik. Kričím ale nikto ma nepočuje. A tak míňam posledný kyslík a potichu šepnem "Vzdávam sa".

Zrazu sa moje oči otvorili a ja som ležala na piesočnatej pláži. Nadýchla som sa a uvidela zvláštny stroj, ktorý sa podobal na človeka. No pri bližšom pohľade som zistila, že to nebol človek ale robot. Jeho kovové telo sa lesklo a morská voda na ňom sa pomaly vyparovala. Jediné, čo zostávalo na jeho kovovej koži bola soľ."Ty už nie si človek"povie mechanickým hlasom."Ty tiež nie,"odpoviem. Nenechám sa rozhodiť. Nedávam mu najavo, že som zmätená. "Ja aspoň viem, kto som. A teraz poď. Musíme ísť a ja musím splniť svoj rozkaz. Ver mi, že za toto ťa vedenie potrestá!" zvýšil svoj hlas a ihneď ma chytil za lakeť. "Nie! Nikam nejdem!" bola som rozhodnutá nezostať v tom pekle už ani minútu. Zobralo mi všetko."Hlupaňa!"zreval a šepol mi do ucha "Si naozaj taká hlúpa?" následne mi vrazil facku. Ak teraz umriem, tak dobre. Lenže takto potupnú smrť som si nikdy nepredstavovala. Zdvihla som sa zo zeme. Ešte som bola stále mokrá a prichádzala noc. "Tak pod," povedal a vliekol ma so sebou ešte nejakú cestu, až pokiaľ sme neprišli na úpätie hôr.

Výhľad bol krásny. Hviezdy žiarili tak jasne, ako vždy. Ako v ten osudný deň, kedy sa osud ľudstva nenávratne zmenil. Tá žiara sa prebíjala so svetlom mesiaca. Zrazu som zacítila na svojich pleciach teplú deku. "Prečo sa o mňa staráš?" nerozumne som sa spýtala chladných očí na hore kovu. "Nestarám sa o teba. Ty ma vôbec nezaujímaš. Chcem len splniť rozkaz. A ten znie: Priviesť ťa späť živú." odvrátil svoj pohľad na oblohu plnú hviezd. Ignorovala som ho. Ale s každým uhnutím jeho pohľadu som mu venovala ten svoj. Takto to vôbec nemalo skončiť.Môj život mal byť iný. Zívnem si a moje oči sa pomaly zatvoria. Oheň príjemne horí a malé iskričky na jeho vrchole ladne praskajú.

Započula som zvláštny zvuk, ktorý mi pripomínal vŕzganie dverí. "Čo to dopekla, robíš?" otvorím oči a bez pohnutia sa prizerám na robota, ktorý drží v ruke knihu a nekontrolovateľne pretáča jednu stranu za druhou. Zrejme nevie čítať. "Spi,"šepne. "Ty...ty čítaš?" zdvihla som jedno obočie a vstala. Prišla som k nemu bližšie. Nahla som sa a prizrela som sa na stranu, na ktorej čítal. Bola to knižka rozprávková. "Našiel som to vo vašom svete. Je to primitívne." odstrčil ma a ja som dopadla rovno na zadok. "Tak prečo si ju čítaš?" nechápavo sa spýtam. "Nemôžem? Je moja vec, čo robím." V tom sa mi zjavila spomienka. Bola v nej moja mladšia sestra, ktorá ma prosila aby som jej čítala rozprávku. Ja som ju vysmiala a zabuchla som za sebou dvere. Naše rodinné vzťahy boli v tej dobe trochu napäté. 

 "Halo! Sprostá a ešte aj hluchá." lúska pred mojimi očami vojenský stroj. "Aspoň mi povedz ako sa voláš." šepnem a schúlim sa do klbka."Nemám meno."zapozerá sa do oranžových plameňov. Malo by ma to zaujímať? Mal by ma zaujímať jeden zo strojov, ktorý zahubil ľudstvo?

Vynorí sa ďalšia spomienka.

Zatváram oči. Vidím to. Vidím ako chladné ruky ničia môj domov. Moju krajinu, školu a celý svet."Odchádzam na služobnú cestu, zlatíčko." povedal môj otec mne mojej sestre a matke. Milovali sa. Teda, aspoň sa snažili aby to tak vyzeralo. Odišiel. No nikdy sa už nevrátil.

Nemohla som spať a ani robot. Oni predsa nikdy nespia. Nie sú ľudia. Nastal ďalší deň. Jedny páry očí ma stále sledujú a ja začnem namietať. "Potrebujem sa umyť,"rieknem i keď viem, že taký luxus mať len tak nebudem na tom mieste, kam ma vedie. "Myslíš, že tam kde ťa vediem, sa budeš môcť rozmaznávať plytvaním vody. Už nemáme čas." približuje sa ku mne s myšlienkou dotknúť sa ma a vliecť ma cestou ako prašivého psa. No ja sa mu včas uhnem a stále si trvám na svojom. "Nikam nejdem!" hádam sa s ním tak akoby sme sa poznali celý život. "Ale ideš!" rozbehne sa za mnou a ja uskočím. "Nie!" kričím a bežím. "Melody!" zakričí moje meno a beží rovno za mnou. "Melody, stoj!" jeho hlas sa zmenil na hlas môjho otca. Ako to vedel? Ako vedel, že hlas môjho hrdinu z detstva znie práve takto?

Zastala som. Bola som zarazená a moje oči sa začali plniť slzami i napriek tomu, že som si už žiadne ďaľšie slzy nepovolila. "Ako si to kurva vedel?!" zhúkla som na tú plechovú haraburdu, ktorá nestihla zabrzdiť a dopadla rovno na moje telo. "Môj otec..On.." v tento okamih ma môj hlas zradil. A on na mňa len hľadel. V jeho pohľade nebolo nič. Žiadny smútok, bolesť, beznádej či šťastie. Absolútne prázdno. To sa dalo očakávať od hory kovu. Nevedela som, že vedia napodobňovať ľudský hlas. Na robota bol celkom ľahký. "Môžeš sa umyť," šepol neľudsky a ja som ho v tom okamihu... objala. Možno to bol iba reflex a možno mi iba chýbalo ľudské teplo. Chýbalo mi tak veľmi. No žiadne tam nebolo. Ani náznak. Len chlad.

Nechápal som, prečo sa ma tak divne dotkla. V ľudskom svete sa tomu hovorí 'objatie'. Lenže ja nie som človek. Mal som ju zabiť už dávno. Bohužiaľ rozkazy sú proti mne. Dúfal som, že jej budem môcť zlomiť väzy a odtrhať končatiny od tela. Nemôžem. Som len obyčajný vojak, ktorý plní rozkazy. Nie je vo mne žiadna ľudskosť. Zobral som toľko nevinných životov. Nikdy ma to však netrápilo.

Melody. Toto stvorenie je ženského pohlavia. Je vzdorovitá a vždy uteká z nášho zariadenia pre pokusnú zver. Mali sme ju zabiť už v tú noc.

Nakoniec som ju zobral hlboko do lesa. Bolo to moje tajné miesto  nezničené vojnou. V strede bol malý vodopád a jazierko, okolo ktorého rástli farebné kvety a kríky s voňavými bobuľami."Okúp sa," riekol som a sledoval ako sa zachová. "P-Pred tebou?" vyjavene na mňa pozrela. "No a
?"nechápajúc som sa prizrel na jej rumencové líca. "Nemožem! Zbláznil si sa?" a tak som ju trochu postrčil. Skončilo to tak, že spadla celá do vody. 

"To si nemal!" zhúkla a rumenec na jej tvári sa ihneď stratil. Teraz sa tam zrkadlila dravosť. Ani neviem ako a skončil som v jazierku s ňou. Smiala sa a špliechala do mňa vodu. Ja som sa však ani brvou nepohol. Ona bola divná. Bláznila sa a v jej očiach sa zrkadlila nádej. Nechápal som to. Už nemá pre čo žiť, tak prečo sa stále usmieva? Zato v mojej tvári sa zrkadlí len chlad. Možno som bol kedysi tiež človekom. A možno nie.

Je ako každý iný stroj. Usušila som sa a mohli sme vyraziť. Zrejme to vyzeralo, že mám v pláne ísť s ním. No nebola to celkom pravda, pretože som celú dobu plánovala útek a to ako ho zabijem.