3.

2 0 0
                                    

"E12," potichu si prečítam číslo stroja, ktoré je vryté na kovovej kartičke. Môj dych sa začne stupňovať a ja spravím jeden krok dozadu. Zacítim na svojom chrbte tvrdú oceľ. "Čo tu robíš ? Vypadni do práce!" chytil ma za predlaktie jeden zo strážcov a hodil ma medzi ostatných ľudí, ktorí boli pridelení do spoločnej sekcie ako ja. Niečo ako ľudia so silnejšou a vzdorovitou psychikou, či osobitým temperamentom príliš sa navonok prejavujúci. Popravde neviem, prečo som skončila práve tu. Chcela som sa predsa zabiť a nie len raz. Ale dobre. Vzdychnem si a prezerám si tie štyri steny, medzi ktorými som skončila.

Biela omietka bola už staršia a pomaly sa začala odliepať a dopadať na zem. Premýšľam o tom, čo som videla. Je možné aby sa stal človek strojom. Aby ochladol úplne na kosť. Skryl svoje ja a už nikdy viac sa k nemu nepriznal? Naopak... je možné aby stroj našiel ľudskosť i keď nie je tak celkom človekom?

Zrazu sa dvere mojej sekcie otvorili a stáli v nich traja odetí roboti v ľudskej koži. Bolo to celkom nechutné. Celkom dosť. No nič neobvyklé, pretože som to už niekoľkokrát videla."Do práce dobytok!" zobral jeden z nich bič a dotkol sa chlapského chrbta predo mnou. Ihneď som započula ostrý švih biča a ľudský vreskot a plač. "Každý, kto sa odváži vzdorovať bude potrestaný," čítal nám jeden z nich kódex, ktorý mal byť pre nás niečim takým ako biblia. Niečím svätým s morálkou.

Až ma naplo, úprimne si vzdychnem, keď v tom si ma všimne ten posledný z nich. Pozriem na kartičku s číslom, ktorá trčí v jeho koženom pásiku."F1,"šepnem si sama pre seba. Toto postavenie je veľmi vysoké. Prečo je tu? Ani typy E by tu nemali byť. "Ty tam!" zakričal na mňa a lúskol jedným prstom. "Poď sem," stlmil hlas. Prišla som k nemu bližšie a sledovala jeho zreničky. Okamžite sa rozšírili a behom sekundy sa v nich objavilo červené svetielko. Skenoval ma? Nechápem, čo sa stalo. Jediné, čo si pamätám bola neznesiteľná bolesť hlavy.

"Nuž už len pár otázok. Tak po prvé nepocítil si niečo ako hnev, smútok alebo ja neviem.. nejaký pocit? Alebo aspoň emóciu? Vieš, emócia sa prejave aj u zvierat plnením primárnych potrieb ale city to je niečo úplne iné. Taktiež empatia."začal sa pýtať doktor a ja som mu odpovedal s istotou tak ako vždy."Nie," pokrútim hlavou niekoľko krát ako mixér až pokiaľ si poriadne neutiahnem skrutky. "Dobre," prikývne doktor a niečo si zapíše do svojho diára. Potom odchádza a ja zostávam znovu sám.

Klamal som. Stáva sa zo mňa klamár. A to je ľudská vlastnosť. Viem, že nie som tak chladný ako sa zdám! Zacítim niečo vlhké na svojej tvári. Zamlží mi to môj zrak a ja sa preľaknem. Ihneď bežím ku zrkadlu. Pozerám sa na svoj odraz. Vyzerám ako každý druhý môjho typu. Lenže tie oči. Už nie sú bez života. Cítim ako mi v hrudi bije ľudské srdce. Alebo srdce stroja? "Melody,"šepnem. Sledujem ako slzy dopadajú na podlahu podo mnou. Skúšam rôzne výrazy, tvárim sa, že dýcham, že žijem. Manipulujem s mimikou a rôzne gestikulujem až napokon si ticho ľahnem do svojej postele. Nechápem, prečo ju tu mám, keď aj tak nemôžem spať.

Skúšam zaspať no nedarí sa mi. Zato plač mi ide veľmi dobre. Síce to vyzerá ako by som mal nejakú vadu vo tvári ale to je v poriadku.

Zobudím som sa na slamenej podlahe a cítim chlad. Moje pery sa trasú a nohy sa chvejú. Bojím sa."Aspoň mi povedz tvoje meno," premietne sa v mojej hlave ďalšia spomienka. Nerozumiem tomu. Nerozumiem! Schúlim sa celá roztrasená do klbka a so slzami a zmätkom v hlave sa snažím znovu zaspať.

Nemôžem nič. Stále spomínam na slová, ktoré mi povedala. Na to ako znel jej hlas. Na to ako vyzerala nahá. Na to ako sa moje srdce rozbúcha pri počutí jej mena. Na tú malú nádej, keď slepo verím, že ju ešte niekedy uvidím. Keby som bol človekom povedal by som, že bez nej nedokážem žiť. Prial by som si. Prial by som si, aby to nebolo takéto. V skutočnosti ani ja sám neviem, kto som. Nie som človek, no nie som ani robot. Kto som?

V tom sa mi v hlave zrodil nápad. "Potrebujem doktora," ticho šepnem a rýchlo vstávam na rovné kovové nohy. Kráčam ku kovovým dverám, do ktorých búcham ako splašený.

Zobudím sa ráno a zisťujem, že toto nebol iba sen a naozaj sa to stalo. Naozaj som celá modrá a doráňaná. Prezerám sa nahá pred jedným zo zrkadiel. Moj chrbát je samá jazva. Nohy celé od modrín. Pera je natrhnutá. Znovu sa to stalo. Vzdychnem si a cítim sa tak pošpinená. Už dávno nie som nevinná.

Dnes znovu pracujem do morku kosti. Pár ľudí už od námahy omdlelo a bolo zbičovaných na smrť, pretože hrajú fér. Som presvedčená, že férová cesta tu nie je férová. Zrazu nastal červený kód. "Deje sa niečo?" spýtam sa ženy vedľa mňa. "Jeden z nich ich zradil," šepne ustráchane.

"Možno sme všetci jedny z nich," šialene sa začne smiať starší chlap, ktorý ihneď spadne na zem a schytáva jednu ranu za druhou. Neskôr jeho telo leží v kaluži krvi a on umiera s úsmevom na perách.

Myslím, že sa tu čoskoro zbláznim. Moje hrdlo je ako púšť. Vodu som dnes nemala vôbec. O jedle ani nehovorím. Dnes za žiari mesiaca však plánujem svoj posledný útek.

"Myslím, že ti viem pomôcť," usmeje sa na mňa doktor. V očiach sa mi však zablyskne niečo ako chuť zabíjať a preto neváham. Prijímam jeho pomoc. On ma pomaly rozoberá a upravuje moje nervové spojivá. Vkladá do mňa ľudskosť. A možno práve hra na Boha sa mu stane osudným.

LullabyWhere stories live. Discover now