Len jej neubližujte

Začiatok konca

Som Adam, v dobe keď toto všetko začalo, mal som 14rokov. Pýtate sa čo začalo? Zašal koniec, koniec môjho dovtedy bezstarostného života. V podstate si za to môžem sám, nemal som pchať nos do vecí, do ktorých ma nič nie je, no keby nebolo môjho brata Peťa nič z toho by sa nebolo stalo.

A čo sa vlastne stalo? Všetko. Bol som až moc zvedavý a chcel som vedieť o všetkom čo robí môj brat. Chyba!!
*Flashback*
Peťo mal vtedy čerstvých 18, získal vodičak a od fotrovcov dostal nové auto. Začal robiť čudné veci, nikomu nehovoril kam ide, ani mne keď som sa spýtal a to dovtedy sme maly celkom fajn vzťah. Celé mi to prišlo čudné, no zároveň ma to fascinovalo. Tak raz, spravil som veľmi neuváženú vec, keď mal odísť, skryl som sa do kufra auta. Brat si ma našťastie nevšimol no keď prudko zastavil, nebol som pripravený a hlasno som zanadával. Nedalo sa nepočuť to tak brat zašiel na najbližšiu benzinku aby zistil pôvod nadávky. Keď otvoril kufor a našiel v ňom sedieť svojho 14-ročného brata, skoro ho porazilo... Vytiahol ma z kufra ale keďže mal naponáhlo, domov sa nevracal. Posadil ma na predné sedadlo a začal po mne vrieskať:
"Si ty normálny?! šibe ti?? Toto čo robím je veľmi nebezpečné, nemôžeš sa mi len tak skryť do auta!!" Normálny človek by asi dostal strach, čo môže byť tak nebezpečné, no mne to bolo jedno. Chcel som skrátka vedieť, čo robí môj brat.

"Teraz ma počúvaj!" zvrieskol Peťo, "keď dôjdeme na miesto, budeš sedieť v aute a ani na krok sa od neho nepohneš jasné?! A nech ťa nenapadne niečo z toho čo uvidíš doma vyklopiť matke, nebodaj ešte fotrovi!! Jasné?!!!"
"Jasné," odpovedal som, no v duchu som už rozmýšľal ako z toho auta uniknem tak, aby som bol pri bratovi, no aby ma on nevidel.

Potom už v aute bolo hrobové ticho. Ja som rozmýšľal nad mojími plánmi a Peťo...ktovie nad čím... Viezli sme sa ešte asi 30minút po hlavnej, potom zrazu Peťo odbočil na prašnú, poľnú cestu. Zrazu sa pred nami ani neviem odkiaľ vynorila stará budova. Vtedy som ešte netušil, že v nej prežijem veľkú časť nasledujúceho roka.

Peťo vystúpil, no auto nezamkol, to bolo premňa veľké plus. Len čo zašiel za roh, vyskočil som z auta a hybaj za ním. Z vrecka vybral kľúč a otvoril ťažké železné dvere. Rýchlo som cez ne prekĺzol za ním, kým sa úplne nezabuchli. Ocitol som sa v spleti chodieb a rôznych miestností, vyzeralo to ako také bludisko a ja som vôbec netušil kam zmizol môj brat. Zrazu som začul hlasy tak som sa vybral za zvukom. Ani neviem ako a ocitol som sa na balkóne, z ktorého bol výhľad na veľkú miestnosť, ak by nebola taká zničená, nazval by som ju telocvičňou. Uprostred tejto miestnosti, stála skupinka ľudí. Potreboval som sa priblížiť, aby som zistil kto túto skupinku tvorí. Zbadal som celkom hrubý stĺp. Rýchlo som k nemu prebehol a postavil sa tak, aby som ja videl ich ale oni mňa nie. Uprostred kruhu stál akýsi chlap, okolo 30 rokov. Bol mohutnej postavy, oblečený v čiernych teplákoch, čiernej mikine a na hlave mal kuklu. Ako som si neskôr všimol, podobne oblečení boli všetci.

Čo ma celkom zarazilo bolo, keď som pod jednou kuklou spoznal môjho najlepšieho kamoša Adama... Aj by som bol rozmýšľal nad tým, čo tu robí a ako sa sem dostal, keby ten chlap, asi ich vedúci nezkričal "balkón" a v tom momente všetci pozreli na mňa a vytiahli zbrane. Počkať čo?? Odkiaľ má môj brat zbraň??...V tom momente som mal v hlave snáď tisíc otázok, no nemal som čas sa nimi zapodievať.

"Kto si?" zvolal ten hlavný.

"Adam" zakričal som aby ma počuli. Zrazu všetci pozreli na môjho brata, on sa čochvíľa spamätal a len prikývol.
"Poď k nám dole," odvetil.

"Neviem ako," pravdivo som odpovedal. Ten chlap niečo povedal môjmu bratovi, ten zmizol a ani nie za 10sekúnd sa objavil vedľa mňa a ťahal ma dolu so slovami "Máš po chlebe, nemal si sa sem trepať."

V tej chvíli som ničomu nerozumel. Ale chcel som. Brat ma doviedol do tej "telocvične". Všetci na mňa tak divne pozerali, potom sa postavili do kruhu, niečo si šepkali a po chvíli sa kruh rozostúpil. 
"Tak, vidíme sa zajtra presne o takomto čase," povedal ten hlavný "aj s tebou" a ukázal na mňa.
Potom ma brat zaviezol domov a niekam zas odišiel. Vrátil sa až nadránom. Ako to viem? Jednoducho, celú noc som nespal pretože som rozmýšľal, čo sú tí ľudia sakra zač, v čom lietajú a najmä čo s tým má môj brat a môj najlepší kamarát...
*End of flashback*

Tak dnes taká úvodná, možno je divné, že dievča píše z pohľadu chlapca, no je to len začiatok, neskôr bude aj z pohľadu dievčaťa. Dúfam, že sa páčilo -> zanechaj vote,koment