Dievča zo Zelenej stráne -POZASTAVENÉ-

|1- Zelená stráň|

Špičky tenisiek boli špinavé a okopané. Podrážky sa odlepovali. Bolo zjavné, že tieto topánky sú mojimi favoritmi. Ich stav bol za tie roky nosenia katastrofálny, ale odmietala som ich vyhodiť.
Pohupovala som nohami, rukami som sa podopierala po bokoch a udržiavala tak lenivý pohyb záhradnej hojdačky. Dopredu-dozadu. Dopredu-dozadu.
Slnko pomaly zapadalo. Bol neskorý august a teploty behom dňa i noci boli takmer rovnako vysoké. Do vlasov sa mi zaplietol jemný vánok. Listy stromov v diaľke zašumeli. Obzrela som sa na neďaleko stojací dub a pousmiala sa. Ten zvuk vo mne vyvolával pocit pokoja.
Ak by som sa niekedy mala odsťahovať do veľkomesta, pravdepodobne by som sa zbláznila. Chýbal by mi vidiecky pokoj, aký poskytuje Zelená stráň. Nikdy by som si nezvykla na hluk z automobilov, ani na každodenný stres pre udržanie si prestížnej práce.
Každému sa však páči niečo iné.
Neodsudzujem, no mne je domovom miesto, kde môžem behať vyzutá po tráve, skákať s priateľmi do rybníka a na jeseň z jabloní oberať zrelé plody.
Dvere so sieťkou proti hmyzu zavŕzgali. Posunula som sa a teta Page si s povzdychom sadla vedľa mňa.
„Abby, musíme sa o niečom pozhovárať," začala.
Nadviazala som s ňou očný kontakt a prikývla.
„Spomínaš si na tetu Milu? Navštívila nás tu zhruba pred troma rokmi."
„Áno. Tvoja kamarátka zo strednej, je tak?" uisťovala som sa.
„Správne. Má problémy so synom..."
„Je chorý?" nenechala som ju dokončiť.
Zasmiala sa: „Nie, nie je chorý. Iba vystrája a privádza Milu do zúfalstva."
Mlčala som.
„Potrebuje našu pomoc, Abby. Chce ho poslať na jeden rok sem, aby sa priučil hodnotám života a zmenil prístup nie len ku škole, ale aj k ľuďom vo svojom okolí."
„Súhlasila si s tým?" obočie mi vystrelilo na sever.
Zahmkala na súhlas: „Sme ako sestry a po smrti tvojich rodičov, nech im je zem ľahká, sme uzavreli dohodu, že ak by sa, nedaj Boh, niečo stalo i mne, tvojej opatrovníčke, vzala by si ťa na starosť ona."
„Takže tu s nami budú rok bývať?"
„Nie oni. On..."
V ten večer som nevedela zaspať. Teta Page už dávno funela vo svojej izbe na konci chodby. S pažami na perine som zízala do stropu. Nie som zvyknutá na cudzincov. Bývali sme ďaleko od všetkého. Raz za dva roky nás niekto prišiel navštíviť, no nezdržal sa dlho. Na nového obyvateľa domu som nebola pripravená.
Nasledujúcu sobotu, o necelý týždeň po tej hroznej správe, som vstala o deviatej. Na moje pomery to bolo neskoro. Počas víkendov sa budím zväčša o siedmej.
Teta stála v kuchyni a usrkávala z ľadového čaju. Pozdravili sme sa. Vzala som si bochník chleba a odrezala poriadny kusisko. Natrela som ho maslom a domácim lekvárom.
Zrazu sa mi do uší zarezal zvuk brzdiacich kolies o štrk. Page odložila pohár stranou.
„Už sú tu."
Vybehla na chodbu, ani som sa nestihla opýtať, koho tým myslela. Nedojedenú polovicu krajca som hodila na tanierik a pobrala sa za ňou. Vonku stálo čierne auto. Počula som hlasy miešajúce sa do nezrozumiteľnej hatlaniny. Išla som teda na terasu a zažmúrila do žiariaceho slnka.
„Naozaj to pre mňa veľa znamená," rozoznala som Milyn hlas. „Občas sa prídem pozrieť ako sa mu vodí. Verím, že mu to prospeje."
„Dáme naňho dobrý pozor, nestrachuj sa."
Mila prikývla a obzrela sa: „Zavolám ti," povedala niekomu.
Odpoveď som buď nezačula alebo ani nenastala.
Vrátila som sa do domu a počkala na príchod kohokoľvek, kto už sa mal ukázať. Dvere otvorila Page: „Izbu máš na poschodí, vedľa Abbynej," ukázala na mňa.
Zrakom som prešla zo ženskej postavy na chlapčenskú. Mladík bol urastený, s tmavými vlasmi, prísnym pohľadom a ostro-rezanou sánkou. Jeho vzhľad ma vydesil. Bol celý v čiernom a nevyzeral ani trocha priateľsky.
„Mohla by si ho, prosím, zaviesť do jeho izby?" prevravela znova.
Došlo mi, komu bola tá otázka smerovaná: „Jasné," súhlasila som a pokynula mu rukou.
Bez zbytočných slov ma nasledoval. Na pleciach mal ruksak a v ruke cestovnú tašku napchanú do prasknutia. Svaly sa mu pri jej nosení napli.
Vyšli sme na poschodie a zabočili doprava. Míňajúc moju izbu, otvorila som dvere na vedľajšej. Bola pomerne prázdna.
„Pokojne sa zlož, utrieď si veci akokoľvek chceš. Kúpeľňa je na konci chodby."
Batožinu prudko hodil na matrac postele. Stál nad ňou, chrbtom ku mne a prsty si zasunul do vreciek na úzkych nohaviciach.
„Potrebuješ ešte niečo?"
„Aby si odišla," zamrmlal si popod nos.
Možno som zle počula: „Prosím?"
„Odíď!" zrúkol, rýchlymi krokmi sa priblížil k dverám a zatresol mi ich pred nosom.
Vydýchla som prekvapením a pomaly prinútila nohy k odchodu. Zišla som späť do kuchyne, kde teta už pripravovala obed. Vycítila som jej nervozitu z neznámeho. Aspoň, že v tom nie som sama.
„Je zvláštny," ozvala som sa.
Trhlo ňou. Pravdepodobne bola zamyslená a nepočula ma prichádzať: „Prečo si to myslíš?"
„Vyhnal ma." Vzala som očistenú mrkvu, lopár a začala ju krájať.
„Musíš mu odpustiť. Je na novom mieste, nič a nik mu tu nie je známy."
Zamyslela som sa nad tým a dala jej za pravdu. Ak by mňa, ako také zviera, vzali a hodili do neznáma, vďačnosť by som rozhodne neprejavovala. Pochopila som, že bude potrebovať pomoc. So začlenením sa do kolektívu až po vzájomné oťukanie sa.
„Nepovedal mi ani svoje meno."
„Reeve," prezradila.
O dvanástej presne, kedy máme zvyk obedovať, som musela ísť znova za ním.
Hryzúc si do pery som zaklopala: „Čas na obed."
Zjavil sa predo mnou rovnako prudko, ako ma odtiaľ pred troma hodinami vyhnal. Zazrel na moju spodnú peru stlačenú zubami. Povolila som a vyskúšala úsmev: „Vždy jedávame presne na poludnie."
„Počuj, bábika. Vysvetlím ti to tak jednoducho, aby to pochopil i tvoj dedinský mozoček. Daj mi pokoj, nehovor na mňa, ani na mňa nepozeraj. Nechcem sa s vami hrať na nejakú zasratú rodinku," odvrkol.
Ohromene som zažmurkala. Tak nepekné slová som v tomto dome jakživ nezačula.
Smutne som sa odvrátila. K pohybu ma popohnalo buchnutie dvier.
Sadla som si za stôl a ľútostivo sa pozrela na tetu Page: „Nie je hladný."
Asi to s ním bude ťažšie, ako som si myslela.