Dievča zo Zelenej stráne -POZASTAVENÉ-

|2- Reeve|

Budík zazvonil o päť tridsať ráno. Svetlo nového dňa sa do izby ešte nedostalo. Závesy boli odtiahnuté, ich vina to nebola.
Prstami som si prešla po unavených viečkach. Bosé chodidlá sa dotkli koberca, následne i studených parkiet.
Otvorila som šatník a vytiahla letné, kvetované šaty. Keďže teploty nemali klesnúť pod tridsať stupňov do polovice septembra, boli správnou voľbou. Mala som ich rada. Cítila som sa v nich pekne a dievčensky. Popravila som si a vyšla na chodbu.
Domu vládlo ticho. Jediný zvuk vydávali nástenné hodiny v kuchyni. Ich tikanie preniklo až na poschodie.
Vošla som do kúpeľne a zapálila svetlo. Tvár som si prepláchla studenou vodou. Nelíčila som sa. Nikdy. Stačilo sa poriadne umyť po nočnej očiste a učesať. Dnes sa mi nechcelo zapletať vrkoče, ani vyčesávať konské chvosty. Vlasy som nechala voľné.
Teta ma včera pred spaním žiadala, aby som Reeva zobudila aspoň desať minút pred odchodom do školy. Nijako sa mi do toho nechcelo, no dala som sľub.
Potichu som zaťukala a dúfala, že ho to zobudí. Ísť dnu a prebúdzať ho trasením by bola katastrofa.
Odohnala som predstavy možných scenárov a znova sa hánkami načiahla za drevom. Vtedy sa dvere rozleteli. Reeve iba horko-ťažko držal oči otvorené, sánku však zvládal mať hnevlivo zaťatú.
"Prepáč, že ťa budím, ale potrebuješ sa vychystať. O desať minút odchádzame."
Mrzuto sa obzrel za seba: „Je... trištvrte na šesť. Kam sa, kurva, zberáš tak skoro?"
„K zastávke autobusu potrebujeme minimálne pol hodiny."
„Kriste," zavrčal a zavrel za sebou.
Nevedela som, čo to znamená. Či dnes pôjde so mnou alebo to po tej informácii vzdá. Uvidíme.
Do batohu som strčila učebnice, zošity a jedno pero. Nové knihy sme dostali už pred koncom minulého školského roka. Profesori sa tak vyhli hodinám, ktoré by sme zabili ich delením.
Práve som si ohnutá na prízemí nazúvala sandále, keď sa na schodisku ozvali kroky. Zdvihla som zrak a uvidela, ako si Reeve do úst hádže žuvačku. Kráčal tak pomaly, akoby ho viedli na popravu. Obul sa. Iritovaným zdvihnutím obočia mi naznačil, že je hotový.
Na konci pozemku sme zabočili doprava. Kráčali sme po prašnej ceste s korunami listnatých stromov nad hlavami. Slnečné lúče sa nimi už začali predierať. Vtáčiky spievali.
Rozhodla som sa prerušiť ticho: „Ako sa ti spalo?"
„Nádherne, dokiaľ si neprišla."
Premyslela som si ďalšiu otázku: „Prečo sa obliekaš stále do tmavej?"
„Čo si ty? Policajt?"
„Iba ma to zaujíma," odvetila som ľahko.
„Keď som ti pred pár dňami povedal, aby si na mňa nerozprávala, ktorú časť tej vety si nepochopila?" spýtal sa.
Pusu som otvorila naprázdno a hneď ju aj zavrela. Pochopila som, že to nemá zmysel. Stále je nahnevaný a určite sa mu cnie.
Autobus brzdením rozvíril prach zo zeme. Reeve sa znechutil. Vošla som ako prvá a pozdravila vodičovi na dobré ráno. Savanah mi už mávala zozadu. Obrátila som sa na Reeva, ktorý vyzeral stratene. Bolo tam plno detí z každých ročníkov. Ak vám niekto nedržal miesto, mohla na vás občas padnúť smola a čakalo vás štyridsaťpäť minút postávania.
„Sadneme si spolu?"
„Nechaj si tie nádeje," odvrkol.
Batoh hodil k akémusi pribratejšiemu žiačikovi. Ten mohol mať tak osem a Reevov čin ho zjavne vydesil. Zaskočená som sa pobrala za kamarátkou. Bola zvedavá: „Kto je to?"
„Reeve. Býva u nás od soboty."
Vkuse načahovala krk: „A to už prečo?"
„Teta Mila nezvláda jeho výchovu a nádeja sa, že mu vidiek prospeje."
„Nevedela som, že teta Mila má deti."
Savanah ju poznala. Ako inak. Žijeme na mieste, kde každý pozná každého. Keď k nám dávnejšie zavítala návšteva, bola to dobrá téma na debaty.
„Ani ja," odpovedala som dívajúc sa na chlapčenský zátylok.
Herlton bolo malé mesto s jednou strednou školou, zopár obchodníkmi a jednou či dvoma reštauráciami. Autobus zastal pri chodníku priamo pred školskou budovou. Detváky sa tlačili vystúpiť, ja som sa ohliadala za Reevom. Zjavne niekam zmizol.
Na priestranstve pred vchodom stáli Nate a David. Moja jediná kamarátka sa s nimi zvítala ako prvá. Skočila najprv na jedného, potom na druhého. Vnímala som to len letmo, zrakom som totižto monitorovala ľudí na okolí. Žiadneho Reeva som nespozorovala.
„Abby?"
Podskočila som od ľaku. David stál priamo predo mnou. Bol vysoký a vychudnutý s očami farby nebeskej oblohy. Tváril sa ustarostene.
„Hľadá si spolubývajúceho," podpichla Savanah.
„Spolubývajúceho?" divil sa Nate. Objímal dievčinu okolo pliec a spolu stáli obďaleč.
„To je na dlhé rozprávanie," vzdychla som si.
„Poobede nám to môžeš všetko objasniť. S Davom ideme za mesto, pridáte sa?"
„Jasné," Savanah vypískla.
Vzhliadla som a ona mi mimikou naznačila, že chcem-nechcem, idem. Dvojica sa začala odoberať preč.
„Ideš?" David pohodil hlavou.
Reeva som nezazrela ani pri skrinkách, ani na obede, ani, keď som sa vypýtala na záchod a tajne nahliadala do učební a tried. Skúsila by som ho prizvať na prechádzku alebo mu aspoň poradila, ako sa odtiaľto dostane domov. Možnosť som bohužiaľ nemala.
Po vyučovaní sme zamierili k potoku, kde sme sa radi stretávali. Všetci sme si hľadeli pod nohy. Terén bol strmý a klzký. Stačil jeden zlý krok a zošmykli by sme sa.
David a Nate boli miestni, Savanah bývala kúsok ďalej. Behom prázdnin sme sa nevídali. Každý má veľa práce s pozemkom, venujeme sa rodinám a podobne.
„Ja som ho videla."
„Ja som o ňom zasa počul."
„Prosím?" zdesila som sa.
„Donieslo sa mi, že akýsi nováčik sa dnes zoznámil s Julie Wongovou. Dával jej nemravné návrhy ohľadom záchodov, ale nakoniec milostivo ustúpil a ponúkol jej robiť to u nich doma," povedal Nate a pokrčil ramenami.
„Čože?!" prudko som sa narovnala.
O sekundu mi pomáhali von z riečneho bahna.
Domov som dorazila po zotmení. Reeva som pre istotu hľadala ešte aj po meste, no bez úspechu. Vodič autobusu sa na mňa šokovane pozrel. Bola som špinavá ako od detstva nie, no nezakázal mi si sadnúť. Sedačky sme mali so Savanah pre seba. Na rozlúčku mi darovala súcitný úsmev a popriala veľa šťastia.
Dvere so sieťkou proti hmyzu sa za mnou ticho zaplesli. Vyzula som si sandále obalené blatom, zavesila ich na prsty a so sklonenou hlavou sa pokúsila o nehlučný presun popri kuchyni, kde sa svietilo, do práčovne.
Dúfala som, že si ma teta nevšimne. Nie len, že som bola v katastrofálnom stave, domov som sa dokonca vrátila bez zverenca. Avšak namiesto jej hlasu ma oslovil ten jeho: „Čo sa ti, preboha, stalo?"
Zastala som ako mechom udretá a s pootvorenou pusou sa naňho neveriacky pozrela. S chlebom na tanieriku sa opieral o linku a obzeral si ma odhora-nadol.
„Kde si bol?"
„Otázkou je, kde si bola ty?" znova si ma premeral.
„Hľadala som ťa."
„Medzi prascami?"
Vydýchla som: „Kde je Page?"
„Spí, nebolo jej dobre."
„Ak by vedela, ako sa správaš, nebolo by jej lepšie. Tak to, prosím, nerob. Reči sa tu šíria."
„Neviem, o čom hovoríš."
„Julie Wongová?"
„To je tá dlhonohá čiernovláska?" zaškeril sa.
„Vystrašil si ju. Dievčatá na vidieku nie sú ako tie z mesta. Žiadna ti na lep neskočí."
„Len aby si mi na ten lep raz neskočila ty," obišiel ma a bez záujmu vybehol na poschodie.
Istú dobu som tam iba stála, odrovnaná jeho slovami. Neviem, čo tým myslel, nerozumela som mu. Nakoniec som to nechala tak a pobrala sa robiť dôležitejšie veci. Prať.