„Veď keď náš Boh je za nás, kto môže stáť proti nám?“
Teraz ťa prosím. Urob to! Otvor oči!! Nie, nieje na to neskoro. Otvorila som oči len nedávno. Vlastne celý svoj doterajší život som strávila v temnote. Chodila som do kostola len zo zvyku, sama som to nechcela, bola to len nedeľná rutina. Tento rok som začala prípravu na birmovku. Zo začiatku to bola povinnosť. Deň po dni som sa menila a formovala vo viere. Ale bola to stále zatiaľ len viera, že existuje niečo viac.
Chalan mladší ako ja sa do toho skutočne oprel a začal mi pomáhať. (Peter, ak toto čítaš, patrí Ti veľká vďaka!!) A vieš čo? Všetko sa zmenilo. Začala som milovať Boha. Tešiť sa na omše. Všetko bolo nové a nepoznané.. Veď som opustila svoj predošlý život, ukončila som kapitolu. A poviem Ti úprimne, táto sa mi páči omnoho viac! Som si istá, že si prežil/a niečo, o čom sa ti nechce priveľmi rozprávať. Ja viem.. Aj ja mám také. Ale vieš čo je úžasné? Že Ježiš zomrel pre Teba, pre mňa, pre každého z nás, aby sme my mohli žiť! Náš Všemohúci Otec dal svojho jednorodeného syna, aby zachránil svet! Tak veľmi nás miloval...
A Ty v to neveríš? No, aj ja som bola rovnaká. Radšej som si vymyslela šialenú teóriu, len aby som to nemusela ja sama pripustiť. Tak teraz Ti poviem o jednom mojom zázraku.
Jedného dňa, ma spolužiačky zavolali na Oázu. Z rozprávania som približne vedela čo to je. Ale v tento večer som sa skutočne bála. Budú tam aj neznámi ľudia a ja ako xenofobik.. No, nebola to práve najlepšia kombinácia. Pár týždňov prešlo. No a vtedy sa mi naskytla možnosť ísť na svoju prvú Víkendovku. Pomáhalo mi už vtedy veľa ľudí pomáhalo, modlilo sa za mňa a tak. Už celkom priháralo a ja som stále nemala potvrdenie od rodičov. Na Oáze, poslednej pred Víkendovkou som bola smutná, lebo som bola zmierená s tým, že nikam nepôjdem. Keď som mala namierené domov, prišla za mnou spolužiačka a snažila sa ma povzbudiť, však márne. Mala som jednoducho svoju hlavu. Jej nádej ju však stále neopúšťala a povedala: „Neboj sa, len ver. Ja sa ešte za Teba pomodlím a uvidíš, pôjdeš. “ samozrejme že som tomu príliš neverila. Doma som však poprosila úprimnou modlitbou Nebeského Ocka, aby ma pustil, že po tom skutočne túžim.. No a na ďalší deň som to povolenie skutočne dostala. Mala som chuť skákať, kričať.. Od radosti. Zázrak však? Žiadna náhoda.
No a dnes, práve v tento krásny deň, som sa znova úprimne pomodlila. Vieš čo som cítila? Lásku. Nie obyčajnú, ale práve tú nebeskú. Ale ja som za ňu rada.
Teraz Ti chcem svojimi „článkami“ dokázať ako Boh všetko mení. Pomôžem Ti uveriť v Neho. Nemaj strach. Napíš mi. Nemám potrebu Ťa ponižovať, všetko čo chcem je pomôcť Ti.
❤
