crazy family

Sofie & Shawn

Bol krásny slnečný deň ako každý iný vo Francúzsku. No teda aspoň som si to myslela že je slnečný a taký ako každý iný.

Skoro ráno ma zobudil môj brat Kristián s každodennou vetou ,,Už sa zobuď konečne ! Nestihneš do roboty a mňa ešte musíš odviezť do školy inak ju zmeškám." Ospalo som sa vyhrabala z postele a urobila rannú rutinu. Obliekla som si na seba veci do roboty čo znamenalo kraťasy,crop-top a dlhý sveter alebo tenkú bomberu, pretože v robote je trošku chladnejšie ako vonku. Pracujem v múzeu a ukazujem návštevníkom exponáty alebo len tak chodím a keď niekto potrebuje pomoc, s radosťou pomôžem. Nieje to ťažká robota a preto má aj baví. Som medzi ľuďmi a aj si tam zrelaxujem.

Vyšla som z izbe,zbehla dole a sadla si k stolu kde som do sebe natrepala jedlo v tvare vajíčok. Zobrala som si kabelku, nahádzala do nej potrebné veci, obula sa a zobrala kľúče od môjho BMW kde už sedel Kiko a čakal na mňa. Hneď ako som si sadla sa pozrel na mňa a zo slovami ,,No konečne... To ti tak trvalo" pregúľal oči v stĺp. Hnevať sa na neho už nemá cenu keďže je v puberte a povedzme si úprimne prešiel si tým každý a to určite aj naši pra pra pra pra rodičia a mnohý ďalší.

Naštartovala som auto a po 10 minútach z neho vystúpil môj brat, ktorý ani neodzdravil a bežal za kamarátmi. Och ako mi škola chýba..
keď si spomeniem koľko pekných zážitkov tam mám... No nič. Naštartovala som auto a išla smer práca. Cestou som sa kochala pohľadom na všetky skvosty v Paríži. Síce tu bývam od narodenia a vidím ich každý deň tak aj tak ma vždy upútajú.

Hodiny na mobile ukazovali už 8 hodín a ja som zaparkovala presne pred budovou kde pracujem. Zobrala som si tašku a ladným krokom si to mierila k budove.
Vo vnútri bol celkom chaos na to že otvárame už o pol hodinu. Vyšla som schody na poschodie pre pracujúcich, do skrinky si dala kabelku a sadla si na stoličku. Mala som ešte 20 minút.

O 20 minút neskôr :

Vstala som zo stoličky a išla dole. Po pár minútach prišiel aj šéf a zo slovami ,,Veľa šťastia a pekný deň." Otvoril dvere na znak že múzeum je otvorené a išiel naspäť do svojej kancelárii. Ako prvý sa k nám nahromadili školy a bolo ich za celý deň asi 3. Prvých som si zobrala ja a všetko im poukazovala. Potom som mala ešte 4 rodinky a 2 staré páry. Boli naozaj zlatý.

Čas neúprosne letel a na veľkých nástenných hodinách nad hlavnými dverami už ukazovalo 14:35. Prechádzla som sa po múzeu a všimla som si jedného veľmi pekného muža. Mohol byť v mojom veku takže asi tak 19. A čo možno urobím neaký dojem. Upravila som si trošku vlasy aj oblečenie a vydala sa k nemu.

,,Ehm... Môžem neako pomôcť ?" Opýtala som sa slušne a nahodila nevinný,milí a priateľskí, možno trošku fliltrovní úsmev.

,,Nie ďakujem," nahodil taký istý úsmev a premerial si ma od hlavy až po končeky prstov. ,,ale... Rád by som vede..." Nedopovedal,pretože ho prerušil zvuk pána riaditeľa z mikrofónu.

,,Poprosím aby sa všetci zamestnanci na prvom poschodí dostavili teraz do mojej kancelárie. Ďakujem" ukončil svoj krátky monológ šéf a ja som sa musela dostaviť do jeho kancelárie.

,,Musím bežať takže... Ahoj ! Možno sa ešte úvidíme." Krikla som po ňom a ja už som bežala do kancelárií. Aj tak som za sebou počula ,,Ahoj !" Má vážne veľmi pekný a hrubý hlas. Budem sa modliť aby som ho ešte dnes stretla. Dobehla som do kancelárie, kde už všetci čakali iba na mňa. Šéf sa usmial a začal.

,,Musím vám povedať že dneska už musíte ísť domov, pretože prídu opravovať elektrinu a viete ako to minule dopadlo... Takže vidíme sa zajtra." Povedal a všetci sme sa s radosťou odobrali po veci a následne išli preč z práce.

Vonku má ale čakalo nepekné prekvapenie. Veľmi pršalo a ja som nemala dáždnik. Ešte k tomu moje auto bolo na druhom konci pretože inde neboli voľné. Prebehla som cez dážď k môjmu auta a hľadala kľúče. Keď už som prehrabala celú tašku,kľúče neboli nikde a ja už som bola ako-tak zmočená uvedomila som si, že kľúče som nechala v aute. Ach... Za čo má Boh trestá ? Zrazu som zacítila že na mňa už neprší. Pozrela som sa hore a zistila že je nadomou dáždnik. Pozrela som sa nabok a uvidela som toho pohľadného a pekneho muža, s ktorým som sa dnes rozprávala.

,,Môžem vám neako pomôcť ?" Opýtal sa ma jeho veľmi sexi hrubým hlasom.
,,A vlastne čo sa vám stalo že tú
len-tak stojíte ?" Uchechtol sa a pozrel sa mi do očí, v ktorých som sa pomalí stratila. Ale potom som len striasla hlavu a pozrela sa na auto.

,,Len... Nechala som kľúč v aute." On sa len zasmial.

,,A ako sa voláte ?" Pozrel sa na mňa a čakal na odpoveď.

,,J-já volám sa Sofia... Sofia Johnson... A vy ?" Opýtala som sa a čakala čo z neho vylezie za určité krásne peno.

,,Máš veľmi krásne meno. Ja som Shawn Mendes hah." Uchechtol sa.

,,Tiež máš pekné meno." Zasmiala som sa a on tiež.

,,Nechceš zviesť ? Po auto sa môžeš dostaviť aj potom a nebudeš tu predsa čakať kým tu príde neaký opravár alebo tak..." Srdce mi vynechalo jeden úder. Bola som v šoku ale je to od neho milé.

,,Tak fajn." Odpovedala som mu a už ma ťahal k jeho autu. A ešte k tomu sme boli v tesnej blízkosti, pretože sme boli obydvaja pod dáždnikom. Otvoril mi dvere od auta a čakal kým si nasadem. Potom auto obišiel a sadol si za volant. Naštartoval a už ma niesol domov. Medzi tým som mu dala ešte moju adresu. Odviezol ma domov a keď som vystupovala, dal mi do ruky jeho tel.číslo. Rozlúčili sme sa a ja už som si to mierila do vnútra. Keď som zabudla dvere až potom som zistila že to bolo úplne úžasné... Ako z rozprávky ale chýbal nám tam už iba bozk.

Do mobilu som naťukala jeho tel.číslo a napísala som mu správu

SOFIE JOHNSON : Ďakujem za odvoz ❤

Po pár minútach sa mi dostavila aj odpoveď, ktorú som vážne nečakala.

SHAWN MENDES : Nemáš začo... A nechceš ísť zajtra po práci na večeru ? Pozývam. ;-)

SOFIE JOHNSON : Budem rada :-)

Nemohla som odmietnuť. Veľmi sa teším. Ale... Mám to brať ako rande ? Asi áno. Ani neviem vyjadriť svoju radosť.

O pár týždňov :

S Shawnom som sa prechádzala v parku. Bolo už neskoro večer, svietili hviezdy a bolo teplo.  Zrazu zastal pri jednom veľkom mohutnom a krásnom dube. Otočil si ma k sebe a hľadel do očí. A potom povedal tie slová na ktoré som už od začiatku čo sme sa stretli čakala.

,,Milujem ťa Sofie." Povedal jemne ale aj tak jeho hlas bol hrubý a príťažlivý. Objala som ho a zašetkala som mu do ucha tie isté slovvá.

,,Milujem ťa Shawn... Ani nevieš ako dlho." Pozrela som sa do jeho krásnych očí a čakala čo urobí. Naše tváre sa k sebe približovali. A potom už nebol medzi nami ani ten malý priestor. Pobozkal ma. Jeho teplé a mäkké pery, ktoré chutili ako čučoriedka sa spojili s mojimi. Bol to ten najlepší okamih v mojom živote a vtedy som už vedela, že ho nikdy nechcem opustiť.

3 kapitola is here !! Dúfam že sa páčilo a tešte sa na ďalšie.

~ Vaša Sofie ~