A zase nad ním premýšľam. Má to vôbec zmysel, dúfať že jedného krásneho dňa si všimne aká som super? Že nie som až tak zlá, aj keď niekedy mám pocit, že som. Chodí so mnou na tú istú školu, a keď sa mi pozdraví, rozbúši sa mi srdce a mám pocit že som v nebi. Sme kamaráti, nie až takí dôverní, ale sme. Už je to tretí rok, a mám pocit, že pokiaľ neskončím s ním, tak už s nikým. Samuel a Monika. No neznie to krásne?
Z úvah ma vyrušila mama:"Daj si už dole tie slúchadká, prišiel ťa pozrieť tvoj frajer!" "Mamí, koľkokrát ti mám ešte povedať, že to nie je žiaden môj frajer!"rozčúlila som sa. Áno, som dosť náladová a toto mojej už aj tak nie veľmi dobrej nálade neprospelo. "Dobre dobre, kľud, každopádne ťa čaká pred domom." Vzala som si mikinu, ani som sa neráčila prezliecť alebo pozrieť do zrkadla, bol to iba Daniel a on ma už videl aj škaredšiu. Nebudem sa pretvarovať pred najlepším kamošom a susedom. Obula som si záhradné topánky a vyšla som von. Čakalo ma nemilé prekvapenie. Nebol totiž sám.
