Prvýkrát sa to stalo v piatok trinásteho (aké vtipné). Kráčala som k svojej lavici v triede a z ničoho nič mi prišlo zle. Brala som to ako normálku, pretože zle mi bývalo často. Z tašky som vytiahla tabletku a zapila ju. Mala som písomku z matematiky, nemohla som sa vyhovoriť, že mi je zle. Druhýkrát sa to stalo o týždeň neskôr. Sedela som s kamoškou na obede a akurát sme preberali nášho nového učiteľa dejepisu, keď sa mi zatočila hlava. Ale to už nebolo také, že by som si vzala liek. Vtedy som to nevydržala a odpadla som. Tretíkrát sa to stalo o dva dni v nemocnici. Sedela som na posteli a čítala knihu. Zrazu okolo mňa zavial prievan. Všade bolo ticho. Postavila som sa a vyšla na chodbu, ale nikde sa nič nedialo. Až dovtedy, kým ma nenaplo. Zúfalo som zamierila na záchod. Štvrtýkrát sa to stalo o hodinu neskôr, keď som bola na magnetickej rezonancii. Telom mi začalo mykať, ako keby som mala epileptický záchvat. Hneď ma z prístroja začali vyťahovať. Posledný krát sa to stalo o mesiac. Už som si myslela, že je všetko v poriadku a s frajerom sme sa prechádzali po moste. Z ničoho nič sa mi zakrútila hlava - znovu. A potom som si už nepamätala nič.
Nikdy mi nenapadlo, že sa to stane. Že zomriem na moste pri prechádzke s mojím frajerom. Navyše taká mladá. Ale najskôr mám šťastie.
Zobudila som sa počas môjho pohrebu. Akurát ma zasypávali hlinou. Samozrejme, že som sa vystrašila - bola som v hrobke a nemohla som sa z neho dostať. Začala som búšiť o steny rakvy. Nikto ma však nepočul. Zúfalo som začala kopať do vrchu, ale už som bola zasypaná hrubou vrstvou hliny. Nepodarilo by sa mi to, ani keby som chcela. Chytil ma závrat. Bála dom sa, pretože som nevedela, čo sa deje. Podľa všetkého som mala byť mŕtva. Ale ja som sa zobudila. Aké absorudné a komické! Nikto ma už nemohol vyhrabať, pretože som bola predsa mŕtva. Ako však môže niekto zomrieť a potom sa zobudiť? Teda, možno by som bola šťastnejšia, keby som sa zobudila, keď bola rakva ešte otvorená. Očividne sa mi to ale nepodarilo. No a zomrieť druhýkrát na udusenie, hladomora nedostatok pitia sa mi nepozdávalo. Ocitla som sa na divnom mieste. Nevedela som, v ktorom meste sa nachádzam, ale všade okolo to vyzeralo rozpadnuto a schátralo. Akoby sa tu o to už roky nikto nestaral. Stála som v strede širokej cesty, po ktorej už ale dávno nechodilo žiadne auto. Nikde som nevidela žiadne známky života. Všade bolo ticho, žiadny pohyb a horúco. Akoby nikto už nežil. Pozrela som na nebo. Prvýkrát som videla niečo také strašné. Namiesto známeho veľkého žltého slnka, ktoré vám pálilo oči, som uvidela malý červený zdroj svetla. Bolo to ako hľadieť na obyčajnú červenú guľu na oblohe. Zhlboka som sa nadýchla a s prekvapením som zistila, že je to ako dýchať vzduch v mojej rakve. Áno bol tu kyslík, ale bolo ho tu málo. Akoby sa Zem chystala každú chvíľu umrieť.
Zahľadela som sa pod nohy na lístie, ktoré zrazu začal dvíhať vietor. A v tej spleti dvíhajúceho sa lístia som sa zamyslela. Ako bolo možné, že som sa cítila omnoho živšie ako predtým?
V hlave som mala roj otázok, ale jedna tam žiarila najjasnejšie: Aké poslanie som mala na konci sveta? Trochu neisto som sa vydala hľadať niekoho alebo niečo, čo by mi možno pomohlo na túto otázku zodpovedať. A ja som len dúfala, že odpoveďou nebude, že mám svet znovu oživiť - sama. Vydala som sa hľadať svoj cieľ. Ale možno by bolo múdrejšie nájsť najprv štart.
