Sedím na posteli , v rukách držím náš starý album a so slzami v očiach pozerám na každú jednu fotku ktorú sme spolu mali .
Všetko to , čo je na tých fotkách sa už nikdy nevráti . To , ako sme spolu sledovali západ slnka , on ma hladkal a vravel mi , ako ma miluje .
Je to preč . Ostali len spomienky , ktoré nikdy nevymažem.
Začalo to nevinne. Malé meškania na spoločné prechádzky. Jeho správanie , jeho pohľady na mňa sa zmenili ..
Začali byť prednejší kamaráti a ich názor . Prečo? Ja som im nikdy neublížila . Jednoducho ma začal zanedbávať .
Bol krásny letný večer , bola som sama na dvore a predstavovala si , aké by bolo krásne keby prišiel ku mne . Mala som chuť naňho . Bozkávať sa s ním , nekonečne ho objímať . Odpustila som mu všetko , to ako sa mi nevenoval alebo ako mu začali byť jednoducho prednejší kamaráti.
Zrazu mi zazvonil telefón , zaznel smutný hlas , bol to on .. Spýtal sa ma či môže prísť , vraj je to súrne . Mala som veľmi zlý pocit . On prišiel , smutný výraz v tvári , pozeral na mňa niekedy až chladne . Sadol si ku mne a namiesto toho , aby ma pobozkal alebo čo i len objal mi povedal , že mi musí niečo súrne povedať .
Mala som pocit , že sa zastavil čas , to ako rýchlo rozprával tie slová , ktoré ma ranili . Kričala som : „Už dosť, Stop !“ On ma ale nevnímal , rozprával .. Vravel mi to , ako ma má rád ale na vzťah to už nie je . Ja som ho len zranene počúvala . Mala som pocit , že sa zastavil čas , že toto nikdy neskončí . Slzy mi stekali po líci preto som skríkla : „Vypadni!“ On odchádzal , nevytiekla mu ani jedna slza , mala som pocit , že mu je všetko ukradnuté .
Vstala som , smutná , nevládna som pomaly odchádzala . Nemala som chuť na nič . Mala som chuť sa zničiť . Citila som sa nepotrebná . Nikdy som si nepredstavovala ,že ten najbližší človek , ktorý mi hovoril ako ma veľmi ľúbi , ako budeme spolu navždy ma dokáže tak zraniť . Zranil ma . Preplakala som celé týždne , ničilo ma všetko . Vždy , ked som sa naňho pozrela , to ako sa bezstarostne pozeral na mňa . Akoby sa nič nestalo . Povedala som si , že je čas prestať , začať žiť , začať sa zabávať . Bolo to veľmi ťažké , pretože všade kde som sa pozrela som videla len jeho . Ale od niečoho som sa musela odraziť . Premňa nebolo riešenie sa dobre opiť , alebo fajčiť . Hľadala som útechu v niečom inom . Nebavilo ma nekonečné trápenie , pozeranie na štastné páriky alebo romantické filmy . Po dlhých mesiacoch sa mi podarilo zabudnúť , ale pocit , že už nikdy nebudem jeho ma rovnako zabíjal.
