Tajomný jazdec

1

Sedela som v školskej jedálni a s úškrnom na tvári som si popíjala kávu z hrnčeka. V jedálni vládol ruch. Všetci držali v rukách mobili alebo noviny a prezerali si titulnú stranu. „Si v novinách!“ začula som pri uchu známy hlas. Teo hodil na stôl predo mňa noviny.
„Ja viem, Teo,“ zasmiala som sa. Chytila som noviny do ruky. NEZNÁMY JAZDEC UŠIEL POLÍCIÍ „Nemala by som im tam zavolať, aby to prepísali? Predsa len, vyhlásiť ma za osobu mužského pohlavia. Taká potupa.“
„Ty si nedáš pokoja, však?“
„Nie, nedám. Uhádol si. Nikdy ma nechytili a ani nechytia.“
„Ja viem. Ale predstav si to. Bola by si na všetkých titulkách novín, nie že by si už nebola. Ale všetci by vedeli, kto si. Osemnásť ročná stredoškoláčka Lea Spark, odhalená.“
„Odhalená? Teo prosím ťa, dobre vieš, prečo nechcem aby to o mne ľudia vedeli. V škole som proste tá čudáčka Lea a mimo...“
„Mimo si nespútaná dračica, respektíve tajomný jazdec, ktorého chce každý poznať. Len akosi sa to nikomu nedarí, samozrejme, ja som mal tú česť, spoznať ťa,“ zasmial sa Teo a objal ma.

S Teom sme dlhoroční kamaráti. On bol pre mňa brat a ja pre neho sestra. Bola som rada, že ku mne necítil nič viac a ani ja k nemu. Tiež jazdil na motorke ako ja, vlastne, ja som ho to naučila. Mali sme vtedy asi desať rokov. Ja som jazdila už od troch rokov, no nikdy závodne. Motorky som milovala, bavilo ma bláznenie a hlavne utekanie ľuďom. Nebudem klamať. Bola som rada, že sú naši boháči. Mama uznávaná právnička a oco plastický chirurg. A za tie umelé ceckoše, nosy, zadky a ktovie čo ešte, bolo peňazí až až. Možno som to trošičku najprv zneužívala. Ale postupom času, keď som sa stala "slávnou", pod menom tajomný jazdec, som si peniaze zarábala sama. Pravda je, že išlo o preteky, nelegálne samozrejme, a rôzne stávky, ale našim som všetky peniaze vrátila a ja sama som ich mala teraz dosť.

Práve sme mali matiku, keď mi zavibroval mobil. Prišla mi smska od neznámeho čísla. „21:00 parkovisko pred OC“ Dneska večer o deviatej na parkovisku pred nákupným centrom budú preteky.  Smsku som preposlala Teovi. Na preteky vždy chodil aj on. Zapájal sa iba niekedy, hlavne na miestach mimo mesta, ale vždy sme chodili oddelene. Nechcela som, aby ho niekto spoznal a spájal ho so mnou. Nemohla som ho ohroziť. Pohybovala som sa po dosť tenkom ľade. Samozrejme, že Teo nebol jediný, kto vedel že ja som tajomný jazdec. Bolo tu zopár ľudí, ktorí by boli ochotní mi pomôcť, ak by sa dačo pokašľalo.

O pol deviatej prišiel Teo. Akurát som bola v garáži a obliekala sa. „Tak ktorá to bude dnes?“ spýtal sa a podišiel k mojim motorkám. Niekto zbiera kamienky, ja motorky. Dve dvojtaktné KTMky z toho jedna endurová. Dve štvortaktné KTMky. Suzuki dvojtakt a Yamaha štvortakt. Toto sú moje lásky.

Preteky budú na parkovisku, preto som zvolila endurko s cestnými gumami. Teo dneska prišiel na čierno-bielej KTMke. Nemyslite si, že iba ja mám doma toľko motoriek. Teo má doma tri a všetky KTMky.
„Choď bočnými uličkami, ja pôjdem cez mesto a prídem neskôr. Tak ako vždy,“ zasmiala som sa. Nikdy som nechodila na čas. Na dobré sa oplatí čakať, no nie?
„Stretneme sa potom u mňa?“ spýtal sa Teo.
„Ak všetko prebehne v pohode, tak hej. Odídeš skôr a ja potom prídem. Ak by náhodou prišli fízli alebo sa dačo poserie, budem ti volať. Dneska bude asi pokojná noc,“ povedala som smutnejšie. Milovala som zahrávať sa s tými zelenými sráčmi. Ale keďže je dnes streda, o deviatej bude vonku málo ľudí. A kde nie sú ľudia, tam fízlov netreba.

Bolo niečo po deviatej, keď som sa blížila k parkovisku. Bolo tam celkom veľa ľudí. Na začiatku parkoviska som zdvihla motorku na zadné a prefrčala až k húfu motorkárov. „Tak vážení! Môžeme začať!“ zakričal Ben, keď som prišla. Ben bol jeden z tých, ktorí poznali moju identitu. Organizoval všetky preteky tohto druhu. Tento týpek dokázal zohnať úplne všetko a lacno.
„Čau kočka,“ zasmial sa mi do ucha, tak aby ho nikto nepočul.
„Nazdar starec,“ zasmiala som sa a ťukli sme si päsťami. Snažila som sa vyhľadať Tea.
„Mladý je tam vpravo,“ Ben presne vedel, koho hľadám. Poznal ma už zopár rôčkov. Bolo to na začiatku éry tajomného jazdca. On ma ako jediný odhalil hneď, keď ma videl. Chalani nemajú taký chutný zadok. To bola jeho odpoveď, keď som sa ho spýtala, ako vie že som dievča.

„Všetci počúvajte, máme možno tak hodinku kým dojdú zelení. Takže si trošku pozmeníme pravidlá. Pôjdu štvorice. Jeden pretek stovka. Víťaz berie štyri stovky, ak by niekto nevedel matiku. Víťazi z každej štvorice pôjdu spolu do finále. Tam to bude päť stoviek za jedného, takže víťaz si berie dva litre. Nejaké otázky? Nie, môžeme začať! Prvá štvorica, poďte sem. Po zadnom kolese prejdete na koniec, kde je čierny kontajner. Otočíte sa okolo neho a  vrátite sa naspäť. Nemusíte ísť po zadnom, to už nechám na vás“ zakričal Ben a sprejom nakreslil na zem čiaru. Nachystala sa prvá štvorica. Medzi nimi aj jedno dievča. Myslím, že sa volala Ashley, vedľa nej bol jej chalan Sam a ešte nejakí dvaja chalani. Niektorých som tu poznala, ale zapamätať si všetkých tridsať mien bolo nemožné.

„Tak čo myslíš?“ spýtal sa ma Ben, keď ich odštartoval.
"Ashley nevydrží ísť na zadnom, jej chalan bude druhý. Chalan na kawe tretí a ten na endure vyhrá s náskokom,“ skonštatovala som. Ben sa iba zasmial. Väčšina tipov mi vždy vyšla. Chalani si zo mňa uťahovali, že by som mala začať stávkovať. Ale také riziko...načo. Toto mi stačí.

Presne ako som povedala. Ashley tak v polovici skončila. Chalan na Kawasaki išiel na zadnom pomaly, Sam šiel dobre ale ten endurák to aj tak vyhral. „Teda dievča, ja mám z teba dosť. Ty si určite veštica,“ smial sa Ben. „Popravde, som čarodejnica a keďže poznáš moje tajomstvo, neostáva mi nič iné, iba ťa zlikvidovať.“

„Áno! To je moja dračica,“ zasmial sa. „Táááák, poďme, peniažky poprosím a ďalšia štvorica na štart,“ zakričal Ben. Celkom ma prekvapilo, keď sa na štart postavil Teo. Vedľa neho sa postavili ďalší traja chalani. Vidím to tak, že Teo to vyhrá. Konkurenciu má dobrú, ale nezabúdajme, že to ja som ho naučila jazdiť. Takže áno, vyhrá to.

Iba som sa uškrnula, keď prešiel Teo ako prvý cez provizórnu cieľovú čiaru. Nastúpila ďalšia štvorica. Spoznala som jedného chalana na yamahe. Volal sa Malcolm a musela som uznať, že bol fakt dobrý. Predpokladala som, že to vyhrá. Zrazu som si všimla, ako jeden chalan začal nadávať, keď sa mu začalo dymiť z motorky. Jedno miesto ostalo prázdne.
"Nooo, vidím že jeden jazdec nám vypadol, nájde sa tu nejaký náhradník," zakričal Ben. Ako na zavolanie preletela cez parkovisko motorka. Všetci sme sa pozreli tým smerom.

"Kto je to?" šepla som k Benovi.
"Tak to naozaj netuším," odpovedal mi a pokrútil hlavou. Ak už ani Ben ho nepoznal, tak potom nikto. Že by som tu nebola jediná tajomná?