Mess

/13/

Nikdy by si nebola pomyslela, že niekedy v živote bude tak šťastná. Chodila na každé jeho vystúpenie, po ktorých nasledovali dlhé vychádzky, konverzácie o všetkom a zároveň o ničom a najmä spoznávanie nových vecí a miest, ktoré dovtedy nikdy neobjavila. Prvýkrát, za osemnásť rokov jej pôsobenia na tomto svete cítila motýliky v bruchu, zimomriavky na zátylku a sucho v krku, keď sa k nej priblížil.

    V jeden daždivý štvrtok mala kritický deň. Všade meškala, nič sa jej nedarilo a jediná myšlienka, ktorá ju ešte ako tak dokázala udržať v dobrej nálade, bola tá, že ho dnes znova uvidí. Prišla do svojho bistra, objednala si ako vždy pomarančový džús s červenou slamkou a vytiahla svoju obľúbenú knihu, aby si skrátila čakanie. Začítala sa do nej, po dlhej dobe znova hltala písmená a pre niekoho nezmyselné verše. Ani si nevšimla, koľko je hodín a že chlapec, bez ktorého nedokázala stráviť ani deň, sa zrazu neukázal.

    „Leanna, zatvárame,“ povedala jej čašníčka, keď dvíhala stoličky pri vedľajšom stole. Leanna sa akoby prebrala z tranzu a rozhliadla sa okolo. Zo zákazníkov tam bola už len ona.

    „Kde je William?“ spýtala sa zmätene, keďže si nespomínala, že by vystupoval. Čašníčka na ňu ľútostivo pozrela.

    „Dnes ráno tu bol. Vraj musí súrne odísť,“ vysvetlila a Leanne na chvíľku zastalo srdce.

    „Mrzí ma to,“ dodala, pohladila ju po pleci a odišla upratovať inde. Leanna sa s nepravidelným dychom postavila, tak rýchlo, až prevrhla stoličku. Bolo jej zle, cítila červeň vo svojich lícach a nepríjemný pocit v žalúdku. Schmatla svoje veci a vybehla z baru.

    Vedela, kde nájde odpoveď, no tej sa bála. Preto šla na tribúnu, kde spolu prvýkrát strávili noc. Vysoké sandále si chytila do ruky a tentoraz už s ľahkosťou preskočila plot. Bola tma, prsty sa jej zaborili do mäkkej trávy a ona sa pod návalom emócií rozbehla. Utekala rýchlo, až jej nohy udierali do zadku, lapala po dychu a pľúca jej išli explodovať. No nedokázala, nechcela prestať. Nechcela si priznať, že sa ten krásny sen menil na nočnú moru.

    Trvalo niekoľko hodín, kým sa odhodlala ísť tam, kde mohol byť naposledy. Jej nohy zamierili ku vymenníku, v ktorom sa toho toľko odohralo. Cesta sa zdala nekonečná, možno aj kvôli tomu, že nohy ledva nútila k pohybu. Slabými rúčkami mala problém otvoriť ťažké kovové dvere, no napokon  prekĺzla dovnútra. Srdce jej nepravidelne bilo a bola by prisahala, že na chvíľku zamrelo, keď tu neboli žiadne jeho veci. Len prázdny spráchnivetý matrac a na ňom drobný lístoček. Opatrne podišla na druhú stranu miestosti, schmatla papierik do rúk a otočila ho na druhú stranu.

    „Prepáč mi to,“ stálo v ňom, čo bol pre ňu akýsi spúšťač. Zrazu sa jej zahmlelo pred očami, kolená sa jej roztriasli a ona klesla dole. Odkaz jej vypadol z ruky, schovala hlavu do dlaní a srdcervúco sa rozplakala. Odišiel a s ním aj pocit lásky a bezpečia. Opäť raz zostala na tomto svete sama.