Tiene polnoci

1. strach v spánku

SANDARA

Bežala. Jazero bolo v dohľade. Len pár stôp ju delilo od úkrytu. Bola si takmer istá, že ju spoznali. Prečo inak by ju potom naháňali? No jeden maličký kúsok v jej vnútri veril, že to nevedia.

Bola iná než ostatní. Prastaré sily ohňa a vody v nej zápasili ako vojská bojujúce o víťazstvo. Rozmýšľala nad tým či použije svoje schopnosti. Ohňom by ich možno zahnala, ale nemala istotu. No múdrejšie by bolo schovať sa niekde pri jazere.

Ohnivý klan nenávidel vodu. Nikdy by sa jej nedotkli. Dokázala spáliť ich mäso na uhoľ. Ak bol niekto zradca, vrah či iný zločinec, hodili ho do vody. Bohovia nad ním vykonajú rozsudok. Prirodzene, všetci skončili spálení, vinní či nevinní.

Ale ona milovala vodu. Rovnakým spôsobom ako oheň. Cítila ju vo svojom vnútri, dravú a dobývačnú. Vedela ju upokojiť, zatiaľ čo oheň ju rozvášnil.

Jeden z nich ju dobehol. Chytil ju za pás a zhodil ju na zem. Chcú ju živú, uvedomila si. Inak by po nej hodili vodný nôž. Aj keby ju voda nezabila, oceľ by splnila úlohu na ktorú bola stvorená.

Bránila sa. Kopala, škrabala. Na rozdiel od prenasledovateľa však nemala zbraň. Nepoznala ho. Asi niekto z menej významného rodu, uvedomila si. Jej tvár sa na chvíľu roztiahla do úsmevu. Nikto z najdôležitejších rodov by neublížil dedičke Ohňosedu, trónu, ktorý horí.

Tento pätolizač však áno. Nevedela kto ho poslal. Možno to bol Element, vodca celej svorky. Alebo jej otec. Táto myšlienka jej vŕtala v mozgu, ako keď meč bodá do nepriateľa. Mohla by byť Podhodenec. Napadlo jej to už dávno, no Podhodenci žili iba v povestiach a strašidelných príbehoch.

Zrazu sa zobudila." Znova tá nočná mora," pomyslela si zúfalo a sadla si na posteľ. Na prútenej oceli nastavila spínač na oheň a nechala ho, nech ju celú umyje. Pozorovala plamene obklopujúce jej telo. Látka jej nočnej košele okamžite zhorela, no jej to nevadilo. Oheň z nej zmyl všetky obavy, ktoré spôsobil sen.