🅰🅽🅳🆁🅾🅸🅳 (Drarry; AU!, crossover, SK) ✓

Kapitola tretia - Zelené oči

Pršalo.

Draco fajčil pri otvorenom okne v jednej z nevyužitých miestností, ktorých bolo v tomto honosnom dome požehnane. Načo mu bol vlastne taký dom? A načo bol pred tým jeho chamtivému fotrovi? Žili tu predsa iba oni dvaja – už od nepamäti. Jeho matka sa naňho vykašľala, keď bol ešte veľmi malý, vraj deti nechcela, nebola pripravená a iné nepochopiteľné výhovorky. Bola niekde vo svete a neunúvala som mu ani len zavolať. Zhrabla peniaze, o ktoré jej celý ten čas išlo a zmizla ako tieň po západe slnka.

Povzdychol si a vyfúkol cigaretový dym do vlhkom nasiaknutého vzduchu. Studené kvapky hlasito bubnovali o parapet, zatiaľ čo sivé mračná zafarbili celú oblohu, akoby bola len plátnom, ktoré sa niekto rozhodol zamaľovať farbou jeho očí. Zamračil sa, keď sa mu pri tejto myšlienke vybavila nejasná veta:

„Tvoje oči pripomínajú sivé mračná. Odkedy som ich uzrel, milujem dážď."

Hlas v jeho mysli bol zastrený, akoby tlmený niekoľkými dverami, skrz ktoré ho však začul. Jeho tón a farba v ňom rozostreli celú plejádu pocitov, ktoré mu boli neznáme. Nikdy ich predsa nemohol cítiť, tak ako to, že sa mu zdali zároveň také povedomé?

„Pane, smiem vás vyrušiť?" ozvalo sa za jeho chrbtom.

Nemusel sa otáčať, vedel, že je to jeho android stojaci na prahu pootvorených dverí. „Čo chceš?" spýtal sa podráždene. Hneval sa, že ho vyrušil, akoby mu kvôli tomu opäť raz niečo unikalo. V poslednej dobe sa to stávalo často. Bol tak blízko niečomu, no potom sa to stratilo a on netušil, čo to znamená.

„Niekto stojí pred dverami a dožaduje sa vstupu. Samozrejme som neotvoril bez vášho súhlasu. Bezpečnostný systém píše, že je to Severus Snape," informoval ho android zdvorilo.

Jeho krstný. Po otcovej smrti sa zblížili, aspoň tak sa mu to zdalo, nevedel to presne. Oné obdobie bolo chaotické a nejasné. „Neotváraj," riekol len, načo android uposlúchol a odišiel. Od istej chvíle nemal záujem o jeho návštevy. Nepotreboval, aby ho niekto poučoval o tom, čoho si bol vedomý. Nemal by si toľko piť... mal by si sa schopiť... celé dni nič nerobíš... stáva sa z teba troska a blá, blá. Vedel to predsa aj sám a nechcelo sa mu počúvať podobné drísty. Tak načo sa oňho Severus vôbec zaujímal? Chcel len pokoj, od celého sveta. Rozhodol sa ostať navždy zavretý v tomto prekliatom dome. Tak to chcel, aj keď vlastne nevedel prečo presne, no cítil to tak. Chcel byť skrátka sám a utápať sa v depresii a nekončiacom smútku.

Pri okne presedel celé popoludnie. Nakoniec sa začal nudiť, a tak zišiel dolu s úmyslom dopriať si nejaký tvrdý drink, ktorý by ho na malú chvíľu zabavil. Zastavil sa však pri presklenej stene, odkiaľ mal výhľad na záhradu. Stromy sa hompáľali v miernom vetre. Zo záhradných stoličiek stekala voda a neďaleko bazénu stál jeho android. Draco sa zamračil a sledoval ho.

Hlavu mal vyvrátenú dohora. Pozeral na zatiahnuté nebesia a po tvári sa mu kotúľali kvapky dažďu. Jeho správanie bolo vskutku netypické. Otvoril výsuvné dvere a vykročil na trávnik, smerom k svojmu robotovi. Dážď sa mu v momente vsiakol do vlasov i odevu, no sústredil sa len na tmavovlasého mladíka, pred ktorého sa postavil.

„Čo tu robíš?" spýtal sa podozrievavo.

Android mlčal a aj naďalej hľadel na nebo.

„Si snáď pokazený?" vypytoval sa ďalej.

Android sa odvrátil od oblohy a vzhliadol naňho. Na sekundu mu pozrel priamo do očí, no len čo si to Draco stihol uvedomiť, opäť pozeral niekde na jeho nos.