Ďakujem ti,že si začal/a čítať tento príbeh a prajem pekné čítanie.
Volám sa Katherine Lamberth, mám osemnásť. Predvčerom som mala narodeniny, takže som konečne odišla z toho blbého deckého domova. Bývam v dome, ktorý ledva stojí, odkedy odišiel brat preč, nikto tu nebýval. Som krátkovlasá ryšavka s veľkými sivomodrými očami. Som dosť vysoká, nato že z rodiny sú skoro všetci malý. Nosím väčšinou čierne oblečenie, pretože mi to pomáha zaháňať smútok, ktorý mi zostal po všetkých príbuzných, o ktorých som prišla.
Bolo mi jedenásť, keď som zostala sama, nemala som už nikoho iba môjho staršieho brata, ktorý bol aj tak stále niekde v cudzine lebo sa mu tam zapáčilo dokonca ani nevedel že mama už nežije. Mama zomrela na rakovinu, otec mal autohaváriu. Vletel im nejaký blázon do cesty a ani sa nezastavil, keď videl, že otec nabúrali. Bol to idiot, ktorému to nikdy neodpustím, aj keď neviem kto to bol, ale ja ho raz nájdem. Pri otcovi v aute sedela aj moja mladšia sestra, ktorá v ten deň oslavovala jeden rok. Ja som sa o otcovej havárii dozvedela až o týždeň lebo v tedy som mala len sedem rokov. Mama zomrela pár rokou po otcovi. Takže mi nezostal už nikto, preto ma odviezli do detského domova a tam som strávila veľa času nudou, nemala som tam žiadnych kamarátou. Mala som tam iba zopár knižiek a papier s perom, a tak som sa naučila kresliť. Od piateho dňa, keď som tam prišla som začala kresliť, pretože už neexistovala kniha, ktorú som neprečítala. Deň tam vyzeral asi takto: Ráno sa zobudím a idem si dať tie hnusné raňajky, potom som si išla zabehať. Keď som prišla, tak som sa išla hneď naobedovať, poobede som čítala alebo kreslila si. Potom bola večera a po nej už som bola zalezená v kúte, alebo som sa rozprávala nejakú trápnu diskusiu s nejakým náhodným dieťaťom; Teraz som konečne prišla domov. Prišla som domov, vybalila som sa a nevedela som čo mám ďalej robiť. Rozhodla som sa, že zavolám bratovi. V mobile som vytočila jeho číslo a ticho čakala na odpoveď. Po chvíli sa mi ozval akýsi čudný hlas, ktorý neznel ako hlas môjho brata. Bol to asi jeho priateľ. Povedal mi: ,,Tvoj brat práve odletel za tebou, lebo sa dozvedel že mama zomrela." Rozlúčili sme sa a rozmýšľala som prečo má bratov telefón jeho priateľ a potom mi došlo že to bol asi niekto príbuzný, napríklad ten angličan, ku ktorému sme chodievali. A po dlhom pátraní mi to docvaklo. Ten príbuzný asi je náš otec, pripomínal mi ho jeho hlas, videla som fotku otca, ktorá bola z minulého roka, ale nikdy sa mi to nejako nezdalo. Ale potom kto bol ten muž s ktorým zomrela moja sestrička? Pri rozmýšľaní mi zavolalo nejaké číslo. Bol to môj brat len mi chcel povedať že o päť minút bude doma. A aj bol, možno trocha meškal ale to preto že mi chcel urobiť radosť a utekal mi kúpiť ešte nejaký darček. Keď prišiel privítali sme sa oslavou. Popri oslavovaní sme sa porozprávali ako bolo v cudzine. Potom som prišla na otázku: ,,Kto bol ten, kto mi zdvihol mobil a akoto, že má tvoj mobil?" opýtala som sa, ale on len kývol ramenami a odišiel.
Ďakujem že ste si tento príbeh prečítali a budem rada za každú podporu. Bola by som rada, keby si mi napísal/a do komentárov, či mám pokračovať
Vaša Annie ♡
