Nové Cesty 2 Masterpiece Life

Majstrovský život

Vstávaj nič nestihneš!
Zas a opäť tá istá veta bola mojím budíčkom, ktorý zaručil, že vstanem za sekundu. Nemôžem uveriť, že je už streda.. už iba dva dni..
Myšlienka, že sa tento týždeň tak rýchlo skončí sa mi ani trošku nepáčila, no nemala som veľa času na to, aby som rozímala. Bolo šesť hodín ráno, slnko sa už pomaly predieralo cez vetvy ihličnatých stromov, ktoré obklopovali Bordu a ja som vedela, že v dnešný deň si nemôžem dovoliť len tak sedieť, kým nebude všetko pripravené. Labyrint sa predsa sám neprichystá a už vôbec sa sám nezahrá!

O necelú pol hodinu som už bežala dolu schodmi smerom do spoločenskej miestnosti na ranný team, ale zastihla ma Anika.
'Thea, super že ideš. Mám na teba prosbu.'
V tej rýchlosti som si neuvedomila, že Anika vlastne hovorí so mnou, takže som pár sekúnd pokračovala v ceste, ale potom, čo mi to došlo, som sa rýchlo otočila na mieste.
'Prepáč, počúvam.. čo by si potrebovala?'
Anika sa pousmiala.
'Chcela by som sa ťa spýtať, či by ti nerobilo problém postarať sa o to, aby každý vedúci mal dnes kostým na Labyrint.'
Trošku ma to zaskočilo, ale iba som prikývla a usmiala sa.
'Ďakujem. Všetko nájdeš vzadu. A prosím, daj pozor aby si nebrali veci sami a aby kostýmy pasovali k postave, ktorú budú hrať.' Pripomenula mi Anika a pokračovala v ceste k izbám, čo ma trochu prekvapilo, ale hneď som sa otočila a šla smerom ku spoločenskej miestnosti, kde boli vzadu schované kostýmy.
Hneď ako som odhrnula biely záves som uvidela tri krabice kostýmov. Snažila som sa všetky povyberať, poskladať na kopu a roztriediť, pričom sa v mojej mysli odohrával akýsi chaos, no to som ešte nevedela, že to nerobím v podstate ešte nič. O par minút sa mi práca začala kopiť. Musíš byť na minihrách, dať všetkým kostýmy, spraviť výzdobu...
Samozrejme, že som výzdobu nerobila sama. Ale skúste ju robiť v časovom limite pätnástich minút, keď musíte pokryť celý dom.

'Sonya, Marry, Emmka!' S radosťou som objala svoje kamarátky, ktoré nám prišli dnes pomôcť, rýchlo som ich bola ubytovať vo svojej izbe, kde sa moja dievčatá už preberali a rýchlo sme zbehli dolu na poradu.

Doobedu sa ešte nič vyčerpávajúce nedialo. Ako vždy, hrali sme pár minihier, mali sme skupinky, v ktorých sa nám už dievčatá rozrozprávali, nejaké aktivitky s miniteamami a tak. Nič to ale nemenilo na veci, že som sa snažila robiť veľa vecí naraz. Obed prešiel rýchlo a budúci prváci sa už chystali s troma vedúcimi na menšiu-väčšiu túru, hlavne aby sme konečne mohli pracovať bez toho, aby sme sa pred nimi schovávali.

Kde sú všetky tie papiere?! Zúrivo som sa prehrabávala v kope papierov, ktoré sme mali použiť ako dekorácie. Jediné čo mi chýbalo, boli nálepky "Vyliečený/á" a ceduľka "Domov sladký Domov". Hneď ale prišla Katy a v jednej ruke držala nálepky, takže už nám chýbala iba ceduľka, no ukázalo sa, že bola celý čas v Domčeku - vstupnej miestnosti, kde už na dvoch stoloch bolo pripravené občerstvenie, papiere na kreslenie a cukríky pre deti. Posledné čo chýbalo sme boli ja a Katy. Rýchlo sme sa šli prezliecť do kostýmov a stihli sme to akurát včas. Z príjazdovej cestu už bol počuť krik prvákov, ktorých Anika a Mimka zháňali do spoločenskej miestnosti. A čoskoro tam nahnali aj nás vedúcich. Priamo na pódium.
'Toto sú ľudia, ktorých budete stretávať počas vášho nového života.'
Bola jediná veta, ktorú som započula. S Katy sme sa o chvíľku už ponáhľali do Domčeka, kde sme netrpezlivo očakávali naše deti. A tie prišli rýchlo, čo mňa osobne veľmi potešilo. Hlavne z dôvodu, že som vedela, čo sa bude v pevnej dekáde diať. Keďže to boli v podstate ešte malé deti, Marry  sa spolu s Anikou dohodli, že budú ako Životy rozdávať nálepky 'Vši'. Čiže taká epidémia. Na ktorú som sa neskutočne tešila. Prečo? Mala som spolu s Katy príležitosť oliať toľko detí, že sa to nedalo ani spočítať.

'Dievčatá pripravte sa, za chvíľku ideme.'
Povedal Maťo, zatiaľ čo prechádzal cez domček. O par minút sme počuli akúsi sirénu. 'Vojna! Všetci chlapci sem!'
Všetky dievčatá ostali s nami v domčeku, zatiaľ čo ich manželia trénovali. Neuveriteľné.. My sme boli samé 'Kde sa tu dá rozviesť?' a 'To naozaj musím?' A tieto deti dobrovoľne idú za Životmi aby im zaviazali ruky.
O necelú pol hodinu sa to všetko skončilo, no to už začala posledná dekáda '70+'. Takže Životy už pobehovali pomedzi naše deti a postupne ukončovali ich životy. Až kým ostal posledný pár. Kubo a Viki. A ich tri deti tehly.
Musím uznať, toto bolo vzorné. Bol to prvý pár, ktorý Marry spojila a posledný, ktorý hral. V podstate hrali spolu celý čas. Na konci som ich oboch objala a v podstate im pogratulovala. A celá hra bola hotová.

'Po večeri vás čaká ešte malý program v spoločenskej miestnosti a neskôr prekvapenie. Dnes nebude večierka o desiatej, ale o polnoci. Čaká vás totiž nočná hra.' Babble oznamovala v jedálni nadšeným prvákom.
A ja budem mať trochu kľudu. Rozmýsľala som, čo budem robiť. Konečne som mohla byť aspoň na hodinu sama so sebou a svojimi myšlienkami.

'Dobre prváci, príďte si každý po jeden papier a nezabudnite, žiadne mobily či baterky!'
S týmito slovami sa prváci rozbehli von. A moja práca na tento deň sa skončila. Musím povedať, bola som unavená, ale spať som nemohla ísť skôr ako o polnoci. Čo boli ešte dobre dve hodiny. Pobrala som sa na izbu, kde už dávno neboli veci mojich kamarátok, ktoré odišli po večeri. Ľahla som si na posteľ a rozmýšľala. Čas na moje myšlienky.. Nie, vôbec sa mi ich nechcelo počúvať. Vzala som mobil, pustila si nejakú hudbu a napísala svojim spolužiakom. Už mi skutočne chýbali. Bolo to už šesť týždňov, odkedy sme sa mohli považovať sa druhákov. Nemusela som čakať dlho a kamaráti začali odpisovať. Keby tu bol aspoň nejaký väčší signál, mohla by som s niekým aj volať.
Nič také ale nebolo, takže mi museli postačiť vtipné správy od priateľov, ktoré mi skutočne zdvihli náladu. Už iba necelé dva týždne..
Nevedela som sa dočkať. Ale teraz som sa musela sústrediť na prvákov, ktorí sa mohli stať mojimi novými priateľmi. Už som si zvykla na pár ľudí a vedela, že s nimi sa budem rozprávať aj po tom, čo tento camp skončí a my sa vrátime do tvrdej reality na škole. Angie, Sonička, Julka, Nato, Kubo, Viki.. bolo mi jasné, že títo a pár ďalších budú mojimi kamarátmi. Možno nie až takými ako moji priatelia z triedy, ale budú. A kto vie, možno áno. To ukáže čas..

Pomaly som zišla po schodoch smerom ku spoločenskej, kde už boli skoro všetci. Hra skončila a hrdo som mohla vyhlásiť, že sa poradie teamov nezmenilo. Pink Panthers vyhrávali a za nimi boli moji. Bola som za nich šťastná, boli to šikovní mladí ľudia. Oba teamy. Mala som radosť z toho, že som dostala na starosť práve ich. A vlastne, svojím spôsobom, všetkých prvákov. Videla som, ako sa za tri dni formovali priateľstvá, čo som na našom campe nemala možnosť pozorovať. Videla som mladých ľudí, na ktorých sa dalo spoľahnúť. Ktorí sa zastavili a spýtali sa, či je všetko v poriadku, alebo či netreba pomôcť. Vedela som, že si na škole poradia a mala som radosť.

'Dobre dievčatá, o desať zhasíname.' Povedala som zatiaľ čo som pozerala von oknom na hviezdy. Fascinovalo ma, aká bola obloha krásna. Kvôli takým veciam sa oplatí cestovať 'do stredu ničoho'. Katka vošla do izby a všetky sme si pomaly šli ľahnúť.
Zajtrajšok prinesie veľa srandy, deň Záhady campu Prvákov..