Modré skaly

13

Modré rozštiepené útržky zlomkov
Nachádzajúcich sa na našich tvárach
A tvoj chrbát ako luna svieti z kúta izby,
Ja len potmehútsky šepcem, akoby sa mi len mohol priečiť modrý vrch.

Ale ja som nestála o neslýchané gestá spomedzi uší vytiahnuté,
Všetko čo som chcela boli tvoje pohľady,
Malinové bozky a ruky chápajúce mozole.
A trochu som opláchla aj vnútro v našom spoločnom plači, u mňa plače klavír a u teba tak potíšku a niekedy ba až priam histericky kvičí gitara.
No ale aj to sa dalo pretrpieť hoci som ťa pozorovala obďaleč,
A ty si len povedal ak sa cítiš bezvládne, nevstávaj.
Pekne doma lež.