Prebudila som sa v tmavej miestnosti. Vtedy mi v hlave búrilo nespočetné množstvo otázok typu: Kde som?Ako som sa sem dostala? Začala som rozmýšlať a nachádzať odpovede na tieto otázky. Zrazu som sa zarazila.Kto som? Prepadla ma panika. Ako to, že neviem kto som? Ako je vôbec možné, že si nič nepamätám?
Z premýšlania ma vyrušilo škrípanie kovu o kov. Dvere oproti mne sa s hlukom otvorili. Do miestnosti vošiel jemne pri sebe chlapík, nižšieho vzrastu. Biele vlasy mu padali na ramená.
"Zdravím"pozdravil sa a ľadovým pohľadom si ma premeral. Jeho hrubý hlas sa rozliehal po miestnosti, až ma zamrazilo. Mlčala som. Podišiel bližšie. Znovu sa ozval: "Pravdepodobne ste vystrašená"
"Kto ste?" opýtala som sa po dlhšej odmlke. "Som dokor Johanson" povedal.
"A kde to som?"
"Ako som sa sem dostala?"
"Prečo tu so..."
"Nachádzate sa na oddelení psychiatrickej liečebne" prerušil ma a pozrel sa do zeme.
"Som na psychiatrii?"zvrieskla som.
"Je mi to ľúto, ale pokúsili ste sa o samovraždu. Nemohli sme viac riskovať. Vaši rodičia zvolili potrebnú starostlivosť." Keď to dopovedal, cítila som sa ako keby mi bodol nôž do srdca. Moji vlastní rodičia ma zavreli do tejto strašnej budovy. Ničilo ma už len pomyslenie na to, že ma tu mohli zavrieť. Ktovie, možno ma už ani nemajú radi. Preto ma tu zavreli. Alebo zomreli a nikto nie je schopný mi to povedať. Bála som sa, že ich už možno nikdy neuvidím. Aj keď momentálne ani neviem ako vypadajú.
"Že si zo mňa uťahujete? Že to ne je pravda?" opýtala som sa s malou dušičkou.
"Je mi to ľúto, ale bohužiaľ je to tak." Povedal smutným podtónom.
Vtedy vo mne zhaslo aj to málo, čo som mala. Moja nádej mi už nedávala silu žiť. Cítila som sa tak sama. Nikoho som nepoznala. Nemala som rodinu kamarátov. Nemala som nikoho.
"Dúfam že sa ti tu bude páčiť" povedal, ako keby sa nič nestalo. Nenávidela som ho od chvíle, keď vyslovil prvé slovo. Jeho pokoj v každej situácii ma znepokojoval.
"Dúfam že sa ti tu bude páčiť?" to je jediné na čom vám teraz záleží? Naozaj? Vám je asi úplne jedno že som tu zavretá!" Skríkla som a rozplakala sa ako malé dieťa. Slzy mi stekali ako potôčiky. Utrela som si oči. "Choďte preč, povedala som pokojným hlasom," aj tak mi iba ničíte život, nepotrebujem vás." Keď konečne odišiel uvedomila som si, že by som bola rada keby tu bol. Aspoň by som sa mala s kým porozprávať.
Neviem ako, zaspala som. Zobudila som sa na silné zvuky. Boli to hlasy vychádzajúce spoza dverí oproti mne. Tak strašne som chcela vedieť kto to je. Dúfala som, že niekto otvorí dvere a povie: "Môžeš ísť."
Nič sa nestalo. Hlasy pomali slabli až nakoniec úplne stíchli a ja som zostala opäť sama.
No takže.... Toto by bola prvá časť tejto knihy. Dúfam že sa vám páčila. Ak áno prosím podpore ma⭐ alebo komentíkom. Budem vďačná za každý názor, aj keď nebude pozitívny. Môžete mi napísať či vám vyhovujú krátke časti alebo mám písať dlhšie. Veľmi mi to pomôže.
Linduš💗
