Noc, čierna ako uhol, chladna ako sama smrť chystala sa k jej stredu. Starý muž vekom blížiacim sa ku okrúhlej 90tke, sedel za tmavým dubovým stolom a prezeral si všetky svoje knihy uložene v poličkách okolo jeho pracovne, hoci už sám videl len veľmi malo. V miestnosti bolo počuť len praskanie dreva v krbe a jeho ťažké dýchanie. Svoj rozmazaný pohľad presunul nad krb kde visel portrét jedinej ženy ktorá ho kedy dokázala milovať. Jej zlate vlasy žiarili vo svetle tancujúceho ohňa.
„Ach!" rozoznelo sa miestnosťou „byť tu tak stále so mnou moja drahá." Povedal a začal ako každý večer spomínať na svoju veľkosť v dobách minulých. Tento starý hrbiaci sa a skoro slepý muž, ktorému brada pripomínajúca popol rozsýpaný po snehu zakrývala pol tvare a pol hrude, tento muž býval jedným z najvätsich zemepanou a grofou na východnom pobreží mora známeho ako prižračna hlbina. Býval veľkých mužom to je pravda, jeho rod a ich vazali sa starali o ľud na tomto pobreží tohto mora od nepamäti. Neraz sa tento muž známy ako Gregory Piratobijec Ursiny, raz sa stretol aj s cisárom celého Arionu.
Vstal a pomalými krokmi prešiel až ku oknu o ktoré sa oprel a pomalým pohybom ho otvoril. Hoci bol koniec desiateho mesiaca toho roku a vonku už bolo chladno a fúkal vietor je mu to nevadilo. Na tieto morské vetre bol zvyknutý keďže cely svoj život prežil na mori, na ktoré práve pozeral a ktoré sa mu teraz zdalo ako nikdy nekončiaca a nezmyselne nekonečne temnota. „Ach" znova sa ozvalo miestnosťou, kedisy tak bohatý a mocný a teraz sa mu po niakej moci môže len a len snívať.
Vtom to ale začul, čosi čo aj v jeho starom srdci na par chvíľ prebudilo strach. Z vonku sa niesol zvuk pripomínajúci celu tlupu besných pekelných psou, ich vreskot sa niesol nocou a desil starého muža ktorý hľadel z okna na záhradu a nevidel tam ani živej duše. Vreskot sa niesol cez jeho uši až ku srdcu ktoré mu rozriaslo cele telo a zabránilo sa hýbať, chlad a beznádej to bolo jedine čo mu ten vreskot pripomínal. Vtom ho ale ešte viac vydesilo keď počul kroky na drevenej podlahe pracovne za jeho chrbtom. Z prvú váhal či sa ma otočiť, cítil ako ho strach premáha a ako sa mu každý krok ktorý za sebou počul vrýva pod kožu. No potom možno posledný krát v jeho živote pocítil ten pocit ktorý necítil už cele roky, odvahu, aspoň na toľko aby pozrel do tvare svojho nepriateľa. Otočil sa nevidel vôbec nikoho, jeho pracovňa vyzerala tak ako predtým. Jediná vec ktorá ho zaujala bola pavučina v rohu miestnosti ktorú krásne vo svetle krbu a sviečok videl a o ktorej svojim slúžkam hovoril už mnoho krát. Sám seba ale ukludnil a na srdci mu odľahlo. „Starý blázon, už mam asi aj halucinácie" povedal si sám pre seba.
Sám sa usmial nad svojou hlúposťou a znova sa pozrel z okna. A vtedy mu stuhla krv v žilách a zmenila sa na lad keď to uvidel, v obraze skla okna to uvidel. Tu nechutnú bledú tvar zo zošupanov kožou ktorú ako drahokamy kráľovskú korunu, zdobil par mŕtvych fialových oči. Kameny vyraz tejto prázdnej tvare sa roztiahol do strašného úsmevu, a úst tomu začala tiecť čierna tekutina. Keď to videl v nose začal cítiť pach tak nechutný že by sa len z neho mohol niekto slabší zblázniť. Pach spáleného ľudského mäsa, veľmi dobre poznal tento pach. Ako sa biela tvar usmievala oči sa jej zablištili červeným svetlom a vyzeralo to akoby jej snehu biela popraskaná koža ešte viac popraskala.
Starý lord už neváhal ani chvíľu. Pribehol ku stolu najrýchlejšie vládal a chytil do ruky svoju starú šabľu s rukoväťou pokrytou zlatom, ktorú si každý večer svojho života prezeral a pýšil sa ňou pred každým, dokonca aj sám pred sebou. Čepeľ meča zažiarila vo svetle sviečok. Namieril špičku čepele smerom ku oknu, kde už ale nič nevidel. Ruka sa mu triasla a cítil ako slabne pod váhou jeho meča. Dych sa mu spomalil a srdce zrýchlilo tak že tuto hudbu jeho vlastného srdca počul v ušiach. Pomaly sa približoval ku oknu. Mesačný svit ktorý z neho predtým sálal stratil sa teraz v temnote mrakov na oblohe. Vtom to začul, jediný zvuk, kvapnutie. Videl ako mu kvapka pristala na čepeli meča. Videl tam tuto kvapku čisto čiernej tekutiny. Strach prestúpil celým jeho telom, v samom šoku pustil meč z ruky. Ale zvuk dopadnutia meča na zem už nepočul. Miestnosťou sa rozliahol vreskot taký istý ako bol predtým vonku na záhrade, ale teraz to bolo tak nahlas že nepočul nič iné, necítil nič iné, zdalo sa mu ako vreskot vystupuje zo stien, z krbu, od všadiaľ z miestnosti okolo neho. Cítil ako sa mu nohy pribili k podlahe. Ciťil studený pot a teple slzy na jeho tvary, cítil ako sa jeho telo vzdáva a padá na zem. A hlavne cítil tu chladnu mŕtvu ruku na jeho ramene. A ako mu jej paruze prenikajú do mäsa...
