Vinctus

Kapitola 1

„Uh, neznášam bohatých ľudí..." Zašomrala som si popod nos počas toho, ako som sa snažila dostať sa do tesných nohavíc.

„To je síce pekné, ale možno by si to nemala spomínať na lodi PLNEJ bohatých ľudí." Odpovedal mi tichý mužský hlas. Boli sme v malej kajute slúžiacej, ako sklad vecí a prípadne, ako šatňa pre personál. Bolo tam šero, pretože vonku už zapadalo slnko. Otočila som sa smerom odkiaľ som počula ten hlas.

„Prosím?" Ohradila som sa na bizarne vyzerajúceho mladíka. Bol priam... biely. Jeho pokožka vyzerala bez štipky opálenia či zružovenia, jeho krátke ježaté vlasy boli snehovo-biele a stály mu okolo hlavy, ako prach na žiarovke. Prezrel si ma v rýchlosti.

„Kľud, nemyslel som to v zlom, nemusíš tu na mňa vyťahovať svoje zbrane, Boudica." Povedal a zakryl si oči. Nechápavo som sa na neho zadívala a pozapínala si gombíky na košeli. Aj tá mi bola dosť tesná, ale aspoň som ju zapla, na rozdiel od tých nohavíc čo sa mi zasekli v polovici stehien.

„Prisahám, že oni tie obleky naschvál kupujú primalé..." posťažovala som si. Ten zvláštny chalan čo pripomínal Snehulienku, ktorá vypila bielidlo, si ešte stále zakrýval oči. Nadvihla som obočie

„Si v pohode?" a vrátila sa k boju s nohavicami.

„Už si sa zahalila?" odpovedal a stál tam ako stĺp- mramorový stĺp. Mohol by poslúžiť ako zdroj náhradného svetla v prípade, že vypadne elektrina. Prišlo mi to až neprirodzené. Ale musela som sa zasmiať.

„Nikdy si nevidel ženu v spodnej bielizni?" hodila som sa na posteľ na ktorej bola kopa kartónových krabíc. Pri náraze na mäkký matrac poodskakovali odo mňa.

„Okrem mojej matky, nie..." priznal sa chlapec a konečne si zložil ruky z tváre.

„Tak to je mi potešením." Povedala som so zatajeným dychom a všemocne sa snažila nasúkať do tých tesných nohavíc. „Som Kiara."

„Tevin. Potrebuješ pomôcť?" hlas mu trochu preskočil a bolo na ňom vidno, že je nesvoj.

Hlasno som odfukovala a odhrnula si krátke čierne vlasy z tváre. „Buď taký láskavý a dones mi ten najväčší nôž ktorý nájdeš... inak sa do týchto nohavíc nezmestím." Zaprela som sa rukami o posteľ a poriadnejšie si ho prezrela. Bol veľmi chudý, len kosť a koža, čo sa nedalo povedať o mne. A jeho uniforma na ňom visela. „Alebo vieš čo? Vyzleč si nohavice."

Vypleštil na mňa oči: „A to takto, bez predohry?"

„Há, há. Niekto je tu zrazu plný vtipov." Prevrátila som očami. Strhla som si tie tesné nohavice a podala mu ich. „Poďme, poďme... pohni si." Posúrila som ho.

Zatiaľ čo sa prezliekal poobzerala som si miestnosť. Strop aj steny boli z lešteného dreva a okrem postele tu nebol skoro žiadny nábytok, no všade boli pohádzané krabice. Otvorila som najbližšiu z nich. Bola plná bielych hodvábnych vreckoviek s monogramom C.A.F. Neubránila som sa znechuteniu. Taká vreckovka kľudne mohla stáť moju hodinovú mzdu... Hodila som ju naspäť a krabicu zavrela. Tevin mi už podával jeho nohavice. Rýchlo som sa vsunula do nohavíc a vyskočila z postele. S ľahkosťou som ich zapla. Usmiala som sa na Tevina a videla, že aj jemu sú moje nohavice dobré. Zhrabla som čierne sako a prehodila si ho cez ramená. Natiahla som k nemu ruku a tľapli sme si.

„Tešilo ma Tevin. Vidíme sa na palube..." povedala som a zamierila na chodbu.

Vládol tam už čulý ruch. Všade pobehovali čašníci, odetý v čiernom, rovnako ako ja. Hneď na ľavo od kajuty z ktorej som práve vyšla boli toalety. Zamierila som teda tam. Zvyčajne bývajú na lodiach malé, také, že sa v nich ledva dá otočiť, ale nie na tejto jachte. Tu všetko kričalo: „My na to máme! Pozrite sa na našu obrovskú kúpeľňu! Pozrite sa na tie hodvábne vreckovky! Je na nich aj monogram!..." Hnusilo sa mi to. Toľko peňazí, vyhodených na zábavu a krátenie času. Nahnevane som odfrkla a pozrela sa do vylešteného zrkadla. Vlasy som mala strapaté a ofina bola všade tam, kde nemala byť. Rýchlo som si ju prešla prstami a vrátila ju na miesto. Každý prameň bol inej dĺžky, ale to sa stáva keď nemáte na kaderníka... Pustila som studenú vodu a šplechla si ju do tváre. Pod očami som mala tmavé kruhy z nedostatku spánku. Pleť bez života a farby. Jediné čo malo na mojej tvári život boli modré zrenice, roztiahnuté od hnevu. Nasilu som sa na seba usmiala a poznamenala: „Niektorým to je súdené, Kiara. No tebe nie..." a vydala sa pracovať.