Hopely

Chapter 1,.....Boring life?

Sedela som na hodine matematiky s mojím súkromným učiteľom. Podopierala som si hlavu a znechutene ho sledovala ako píše ďalšie príklady na tabuľu. Vzdychla som a pomrvila sa na stoličke.

,, Slečna Hope, tieto príklady vám dávam na úlohu. Zatiaľ dovidenia." prehovoril po chvíľke ticha a predomňa položil papier s príkladmi.

,,Dovidenia, profesor Willson." zamrmlala som a odkráčala som von z domácej učebne.Konečne. Hodiny s pánom profesorom Richardom Willsonom som nenávidela. Boli dlhé a nudné a čo bolo ešte horšie, bola som jeho jediná žiačka. Nepatrím medzi tých študentov, ktorý si užívajú študentský život so svojími kamarátmi. Bola som samotárka, začo vďačím svojim rodičom. Sú to bohatí podnikatelia, ktorí chcú pre svoju dcéru len to najlepšie, no pritom jej ničia  život. Normálnu školu nenavštevujem, pretože mám  sukromných učiteľov. Von s kamarátmi nechodím, pretože kamarátov nemám.Už mnohokrát som svojich rodičov presviedčala, že chcem žiť ako normálne dievča, ale oni sú presvedčení, že takto to je premňa lepšie. Izolovať ma od sveta.

***

,, Dobré ráno Hope." prehovorila mama, keď som prišla do obrovskej jedálňe. Nachádzal sa tu obrovský stôl a mnoho stoličiek. Nepáči sa mi to. Pripadá mi to moc snobské.

,, Dobré." znudene som odpovedala a pošúchala som si ospalé oči.

,, Odpovedaj mame celou vetou." precedil pomedzi zuby otec, ktorý znovu čítal noviny.

,, Dobré ráno mama a otec." štekla som a nasypala som si cereálie.

,, S otcom ideme do práce, a ty máš o druhej poobede hodinu matematiky s profesorom Williamsom. Poslúchaj zlatko." zdvihla sa od stolu mama a pobozkala ma na čelo.

,, Už niesom malé decko." zasyčala som a dojedla cereálie. Rázne som sa postavila od stola a namierila som si to do svojej izby, ktorá sa nachádzala na druhom poschodí. Zavrela som za sebou dvere a vrhla som sa pred svoju bielu skryňu oblečenia. Znudene som ju otvorila a mala som v plane vytiahnuť svoje obyčajné domáce oblečenie, keď som však dostala skvelý nápad.

Čochvíľa budem mať 18 a už niesom malé dieťa.Takže si môžem robiť čo chcem.Nechcem žiť takýto nudný život. Siahla som po mojich čiernych skinny jeansoch, bielom croptope a čiernej mikine. Obula som si biele vansy a zamierila do kúpeľne, kde som vykonala rannú hygienu a jemne sa nalíčila. Vlasy som si nechala padať na plecia. Schmatla som tašku, do ktorej som nahádzala kľúče a telefón.Potichu som sa prešmykla  na prízemie a vyšla na záhradu. Otvorila som bránku a ocitla som sa v strede našej ulice, kde prevažne žijú snobské rodiny, podobne tej mojej.

Nemala som tušenie kam pôjdem, pretože žijeme na okraji Londýnu. Zalovila som v taške a vytiahla svoj telefón, aby som si zavolala taxík.

***

,, Nech sa páči." milo som sa usmiala a podala taxikárovi prepitné, keď ma vyložil v centre mesta.Nemala som nikam namierené, preto ma hneď ako prvé zlákali miestne butiky.

,, Môžem vám nejako poradiť?" ozval sa mužský hlas za mnou a ja som sa v momente otočila. Pohľad sa mi naskytol na usmievavého blonďáka s modrými očami. Bol veľmi sympatický, ale nevedela by som si predstaviť vzťah s ním...vlastne nevedela by som si predstaviť vzťah so žiadnym chalanom, pretože som ešte žiadneho nemala.

,, Zoberiem si tieto." podala som mu dvojo nohavíc a cítila som ako mi červeň stúpa do líc.

,, Vaše meno?" spýtal sa ma pri pokladni.

,, Hope."

,, A netykaj mi." sklopila som zrak a usmiala sa.

,, Ja som  Jacob, alebo Jack." podal mi ruku a ja som ju ochotne prijala.

,, Tak ahoj Jack." zamávala som mu a zobrala svoj nákup.

,, Maj sa Hope, snáď sa ešte stretneme." žmurkol na mňa a ja som sa znovu začala červenať.

Keď som višla z nákupného centra začalo pršať. Na hlavu som si dala kapucňu a snažila sa niekde schovať. Nemala som vôbec pojem koľko je hodín a ani som nevedela kde presne som. No bolo mi srdečne jedno, chcela som si užiť prvý deň normálneho života. Z rozmýšľania ma vyrušil náraz a ja som sa ocitla na mokrom chodníku.

,, Dávaj pozor." zamrmlal dotičný a niatiahol ku mne vypracovanú ruku, ktorú som prijala.

,, Prepáč." ospravedlňujúco som zamrmlala  a pozrela sa mu do tváre. Mohol mať asi okolo 20 alebo 21 rokov. Jeho veľké tmavé oči ma uprene sledovali. Hnedé vlasy ma mokré a stáli mu na všetky strany. V pravom uchu mal čiernu náušnicu a netváril sa moc nadšene.

,, Neospravedlňuj sa, poď zaveziem ťa domov." jeho odpoveď ma prekvapila. Veď sa poznáme sotva minútu a je to úplne cudzí človek, čo ak mi ublíži. Záporne som pokrútila hlavou. Nie. Nemôžem sa stále chovať ako malá. Nemôžem byť stále zo všetkého vystrašená. Musím už konečne začať žiť svoj vlastný život.

,, Tak ideš?" spýtal sa a ja som iba prikývla.

,, Fajn." povedal a naznačil mi, aby som ho následovala. Doviedol ma k jeho veľkému čiernemu Range Roverovi a otvoril mi dvere na strane spolujazdca, čo ma prekvapilo. V aute panovalo trápne ticho, ktoré som sa pokúsila prerušiť: ,, Emm, kto si?"

,,Tyler." odpovedal jednoducho a naďalej sa venoval šoférovaniu.

,, Ja som Hope." prehovorila som po chvíľke.

Konečne mi venoval pohľad:,,Ja viem, si to rozmaznané dievčatko milionárov Emilltonovcov.

Preglgla som. To si o mne naozaj ľudia myslia toto? Nepríde mi, že som rozmaznaná.

,, Rozmaznaná nie som." rázne som mu odpovedala, no on sa iba zazubil a neodpovedal mi.

,, Ale ja tu nebývam." zneistela som, keď zaparkoval pred veľkou vilou.

,, Ja viem princezná, ale potrebuješ predsa suché veci, no nie?" prevrátil očami a ja som nechápala prečo ma nazval princeznou.

,, Poď." otvoril  dvere a ja som nemala na výber. Vstúpili sme do veľkej luxusnej predsiene, ktorá viedla do krásne zariadenej obývačky.

,, Počkaj tu, doniesiem ti veci." zavelil a stratil sa kdesi na poschodí. Poslúchla som a usadila som sa na čiernej koženej sedačke.

,, Páči, ale asi ti to bude veľké." podal mi kôpku. vecí a ja som sa poďakovala.

,, Kde je záchod?" spýtala som sa a pritom som sa začervenala.

,, Predomnou sa nemusíš hambiť. Viem o tebe všetko, dokonca aj to, že si ešte panna." kľudne prehovoril, no mne to vyrazilo dych. Z kade to môže vedieť?! Veď to viem len ja..no teda teraz už aj on. Radšej som nič nepovedala a vyzliekla si mokré oblečenie.

,, Neni to oblečenie za dva milióny, tak si zvykaj." uštipačne prehovoril, keď som si na seba navliekla jeho mikinu, ktorá neodolateľne vôňala. Jeho trápnu poznámku som sa rozhodla ignorovať, pretože to tak nebolo.

,, Ideme?" spýtala som sa ticho, keď som sa prezliekla. Iba prikývol a nasadli sme do auta.

,, Tak ahoj." pozdravila som ho, keď zaparkoval na našej ulici, pretože som nechcela, aby mama vedela, že som bola s cudzím chlapom.

,, Čau." pozrel sa na mňa chladne.

,, A Tyler?"

,, Hmm?" zvihol hlavu.

,, Ja..len,že ďakujem." venovala som mu úmev a išla som smerom domov, kde ma už určite bude čakať nahnevaná a vystrašená mama s otcom. No bolo mi to jedno.

---
Takže prvá časť novej poviedky. Snáď sa páčila:) budem vďačná za každý Vote a Koment :)

-Ester