𝘾𝙍𝙔𝙄𝙉𝙂 𝘽𝙊𝙔 // •𝙗𝙩𝙨 •

1/1

Otvoril oči a započúval sa do ticha, ktoré ho obklopovalo medzi štyrmi stenami svojej izby. Chvíľu sedel na posteli. Ani sa s ním nepohlo. Snažil sa ten zvuk, čo najviac zaryť do svojej mysle a vychutnávať si jeho pestrofarebnú melódiu, ktorá mu vyhrávala v ušiach. Miloval samotu. Tak ako ona milovala jeho. Nepotreboval nič navyše. Len ju a jej prítomnosť.

Pokoj sa však zrútil, keď započul šum. Srdce mu začalo búchať v hrudi ako splašené. S roztrasenými rukami sa bojazlivo natiahol pre spínač, čo spôsobilo, že za hlboká tma, ktorá mu po celý čas zakrývala oči, zmizla. Poobzeral sa po izbe ale nič nevidel. Preistotu ešte priestor skonstroloval pod posteľou, stolom, v skrini, vo všetkých šuflíkoch a za dverami. Musel si byť istý, že tu nikto nie je. Chválabohu ani nebol.
Ale šum neutíchal.

Roztvoril záclony a zahľadel sa cez sklo okna po okolí. Bol to iba dážď. Nevinný dážď, ktorý mu spôsobil toľký strach.

Yoongi otvoril okno a sadol si na vonkajšiu parapetu. Bola dosť široká a hrubá na to, aby z nej nevypadol alebo by sa pod ním zlomila. Musel sa najprv na nej pomrviť, aby našiel tú správnu polohu, ktorá by mu vyhovovala na tvrdom plaste. Ako sa aj usadil, ucítil ako chladné kvapky stekali po tele a vtedy z neho vyšla všetká úzkosť a nahradil ju opäť pokoj.

Vôbec mu nevadilo, že zmokne alebo ak sa zle usadí, môže spadnuť zo šiesteho poschodia a zabiť sa. Toho sa vôbec nebál.

Bál sa, že ostane sám. Že samota ho opustí a v jeho srdci sa znova naplní zmätok a temné myšlienky.

Musel si byť istý, že sa nemusí báť.

Musel cítiť bezpečie u svojej mami, ktorá ho strážila dňom i nocou.

Muslel ju cítiť vedľa seba.

Pozrel sa na hodinky, ktoré vyseli na stene oproti nemu a ukazovali okolo pol tretej ráno. Vôbec necítil únavu aj naprike tomu, že spal iba štyri hodiny. Naopak, cítil sa veľmi čerstvo.

Všetci ešte spia, pomyslel si.
Zatvoril oči a pokračoval v tom, čo robil celé roky.

Sedel s mamou na parapete a držali sa pevne za ruku.