Baby, as soon you as you meet me
You'll wish that you never did
Alone - Halsey
Hudba je ohlušujúca, príliš hlasná, dráždi jej ušné bubienky, má pocit, že jej vybuchne hlava, keď sa pomaly zvíja v zmyselnom víre tanca, ruky má nad hlavou a vlasy jej zúrivo nadskakujú na pleciach, lepia sa jej na spotené čelo. Boky zvŕta príliš automaticky, toľko krát nacvičené pohyby sú niečo, čo pozná naspamäť, vie presne, čo má robiť, aby na seba upútala pozornosť, po ktorej vlastne vôbec, ale naozaj vôbec netúži.
Červené, modré, zelené, žlté svetlá, ktorá sa rýchlo menia a blikajú do rytmu závratného tempa hudby, ktorá sa ozýva klubom, vytvárajú pocit úplnej fantazmagórie a ona sa jej oddáva, poddáva. Nízke basy rýchlej piesne ju unášajú hlbšie do stavu delíria, ktoré neskôr oľutuje, ale teraz si bude užívať. Slzy počkajú do zajtra, keď bude sama s hriechmi a výčitkami z minulej noci.
V hlave má prázdno. V srdci tiež.
Masa tiel, ktorá sa jej lepí na pokožku a dusí ju, je nebezpečne blízko, dýcha jej na krk a ona len dúfa, že i dnes v noci sa nájde niekto, kto k nej podíde, zadíva sa jej do očí, spozná v nich tú zúfalosť, ktorú poznajú len zlomené duše a pomôže jej zabudnúť. Nežiada predsa o tak veľa. Chce iba zabudnúť.
Zabudnúť, zašepká jej myseľ posmešne, osteň bolesť v srdci sa prebúdza. Zabudnúť presne tak, ako on zabudol na teba?
Zatvorí oči, za viečkami sa jej stále mihajú rýchle neónové svetlá, vyžadujúc si jej pozornosť a ona sa snaží vytlačiť všetky spomienky naňho preč z mysle. Praje si ešte aspoň raz ucítiš jeho pery na tých jej, jeho silné ruky, ktoré ju zvierali v náručí, keď jej do ucha šepkal tie všetky naivné klamstvá, na ktoré nikdy nemala prísť.
„Prečo je také nádherné dievča samé v takomto klube?" spýta sa zrazu niekto za ňou. Nevidí ho, ale cíti, že stojí tesne za ňou, príliš blízko, jeho horúci dych na jej krku jej spôsobí zimomriavky. Neotočí sa k nemu tvárou, nemá to zmysel – i tak to je prvý a posledný krát, čo sa stretli. Je si tým istá, zajtra bude už ľahko nahradený niekým iným, niekým ďalším, niekým, kto nebude on. Lebo on to už nikdy nebude.
„Čakala som iba na teba," povie mu. Nevie, či ju cez hlasnú hudbu vôbec počuje, ale keď zrazu pocíti na bokoch jeho horúce dlane, už na tom i tak nezáleží. Slabo sa oňho oprie, cítiac jeho pevné telo a potom sa začne zvíjať ešte divokejšie ako predtým, telom sa vrtí v smrteľnom tempe, privádza ich oboch do šialenstva. Pred očami mu už o chvíľu tancujú svetielka, a ruky na jej bokoch stíska silnejšie, ako by mal, ale zdá sa, že obom je to jedno, keď si pritláča jej telo k tomu svojmu.
Cíti, ako mu bije srdce. Divoko, splašene, keď sa skloní a potom ju bozkáva na krku. Jeho bozky sú prekvapivo jemné, nie ako väčšina ostatných, ktorí sú iba nenažraní a chcú jej telo, ktoré im s radosťou podáva ako najvyberanejšie jedlo v najluxusnejšej reštaurácii.
Z polootvorených úst sa jej vyderie tichý povzdych, ktorý sa stratí v hudbe a víry tanca, ale on ho zachytí. Najsladší zvuk, aký kedy počul. Plný kvapkajúceho medu. Nepočuje v ňom žiadnu zúfalosť, ktorú v sebe dusí pod mnohými vrstvami obtiahnutých šiat, príliš žiarivých rúžov na pery a príliš hlasných smiechov.
Rukami ju silnejšie objíme, otočiac si ju k sebe vo svojom náručí, ale v klube je tma a tak nevidí, že jej oči nežiaria, nie je v nich ligot života, ale hmla, opar smrti. Mŕtvo sa naňho pozerá, keď mu obmotáva ruky okolo krku, prstami zachádza do jemných vlasov na zátylku, prelievajú sa jej pomedzi malými prstami, šteklia ju na dlaniach.
A potom sa k nej skloní a bozkáva ju na pery, plné pery ju hladia, láskajú a ona je zmätená, lebo ešte nikdy jej nikto neprejavoval takúto náklonnosť. Možno by sa mala tešiť, ale vie, že šťastie neexistuje a že jeho správanie je iba zásterkou, za chvíľu bude kľačať na špinavých kachličkách na záchodoch, rozopínajúc mu nohavice. Prehltne nechuť a sklamanie, ktoré sa jej tlačí hore hrdlom, štípe ju, dusí ju, ale ona odoláva a bozky mu opätuje. Cíti, ako mu ruky klesajú čoraz nižšie a ona sa pripravuje na to, čo príde.
„Vypadneme odtiaľto, čo na to hovoríš?"
Ani sa nenazdá a už sú inde, v jeho aute, na diaľnici, ďaleko od miest, ktoré sú jej srdcu známe a ona to víta s otvorenou náručou. On zastaví, niekde uprostred ničoho, pri nejakom moteli, ktorý už dlho nevidel ľudí, svetlá v názve motela oslepujúco blikajú, snažiac sa upútať ich pozornosť, ale už je neskoro.
Vrhá sa na jej pery, lačne, divoko, rukami si ju k sebe priťahuje, snažiac sa ju mať čo najbližšie. Vdychuje jej vôňu, cíti, ako jej bije srdce, jemná pokožka jej nedočkavých prstov ho páli, studené pery sú ako kvietky v rozpuku – sladké, jemné, krehké. A potom cíti, ako sa nitky v jeho srdci napínajú, snažiac sa dostať bližšie k jej srdcu. Chce ju spoznať, chce ju bozkávať až do bezvedomia, chce si ju držať blízko pri svojom tele, cítiť teplo jej krehkého tela, chce ju chrániť, chce jej ukradnúť ten smútok z očí.
A ona iba pritvára oči, nechce vedieť jeho meno, odkiaľ prišiel, kam sa ponáhľa, na čo myslí, chce iba fyzický kontakt jeho tela, chce pocítiť jeho nahé telo, chce vidieť, ako sa jej odovzdá v plnej oddanosti, chce počuť vzdychy, ktoré naplnia tichú tmavú noc. Nechce nič viac. Žiada veľa?
A keď leží, zvíjajúc sa pod jeho telom, cítiac, ako sa jej v tele zbiera to známe slasti plné napätie, keď ho bozkáva na krku, vytvárajúc plnú záhradu fialiek na jeho krku, zachádzajúc do jemných vlasov na jeho zátylku, vdychujúc jeho bozky plnými dúškami, šepkajúc mi slová povzbudenia priamo do ucha, cíti sa tak, tak veľmi sama.
Pretože, aj keď by mala okolo seba milión ľudí, nik by nedokázal naplniť to prázdno v jej duši, to mŕtvolné ticho, ktoré má v srdci. Pretože je ako hurikán – ničivý, nemilosrdný, všetko kazí, všetko necháva v zmätku a dese.
A aj keď si on môže myslieť, že našiel svoju lásku, svoju vykupiteľku, svoju nádej, svoje svetlo na konci tunela, nie je to tak. Lebo, akonáhle ju spozná naozaj, bude si priať, aby ju nikdy viac nevidel, aby zabudol na to, že ju niekedy spoznal, aby zabudol na to, že niekedy ochutnal sladký jed priamo z jej lákavých pier a aby zabudol, že ju niekedy miloval.
ahojte, viem, že už asi nikto túto appku nepoužíva, ale i tak sem postujem niečo, čo som napísala asi pred dvomi rokmi, lebo odvtedy som poriadne nič nové nenapísala :(( dajte mi motiváciu niečo napísať :((( nikdy v živote som nrmala takýto dlhý writers block uGH. ako sa máte? dúfam, že sa máte dobre!! :))
