Zakázaná láska

Modré oči

(Y/N. Your name... tvoje meno
Y/H/C your hair colour. Farba tvojich vlasov
Y/E/C. Your eye colour. Farba tvojich očí )

Y/N Pov

Bol studený decembrový večer, ľudia vychádzajúci z ešte otvorených obchodov a kaviarní sa skrývali pred hustým snežením. Malé deti ťahali rodičov do rozsvietených hračkárstiev a mladé zamilované páry sa prechádzali po uliciach a ja... ja som sa na nich pozerala z okna hotelovej izby a na malý okamih mi mysľou  prebehla otázka či aj ja raz budem mať rodinu, deti a budem sa tešiť na Vianoce avšak moje myšlienky prerušilo zvonenie mobilného telefónu.

,,Auto už stojí pri vchode, očakávam že splníš svoju úlohu a vrátiš sa čo najskôr."- ozvalo sa z telefónu.

,,Hail Hydra."- zložila som telefón a z toaletného stolíka si vzala kabelku a menšiu krabičku. Z vešiaku si vzala dlhý kožuch a prehodila si ho cez seba. Zavrela so za sebou izbu a prešla k výťahu. Cesta dole trvala len chviľku, keď sa otvorili dvere výťahu ucítila som tú krásnu sladkú vôňu medu a škorice. V strede vstupnej haly už stál nádherne  vyzdobený živý Vianočný stromček, svetielka blikali a ja som sa na okamih zastavila a prezrela si ho avšak nemohla som tam ostať stáť a znovu som uprela svoj pohľad k východu. Keď som vyšla von ovanul ma ľadový vánok, kabát som si privinula viac na seba a vykročila k šoférovi ktorý ma už čakal pri aute,mal na sebe hrubý kabát a okolo hlavy mal omotaný hrubý šál takže som mu nevidela do tváre. Otvoril mi dvere a ja som nastúpila.

,,Pozvánka je na sedačke vedľa teba, je tam aj komunikator keby sa niečo náhodu stalo tak sa mi hneď ozvi, budem čakať neďaleko."- pozrela som sa smerom k šoférovi, ten hlas mi bol veľmi známy.

,,Daniel?"-neverila som vlastným očiam keď si dal dole šál.

,,Vyzeráš veľmi dobre, možno ťa potom niekde vezmem."-usmial sa na mňa, po tele mi prešli zimomriavky pri poslednej spomienke na neho.

,,Ako to že si tu? Myslela som si že si..."

,,Mŕtvy?. No ako vidíš niesom, viem o tom čo ti spravili keď sa dozvedeli, teda mysleli si že som zomrel. Guľka netrafila srdce minula ho len o pár minimetrov, voda ma odniesla na breh, takmer by som vykrvácal nebyť chlapa ktorý ma našiel a okamžite ma doviezol do nemocnice. Bolo zábavné vysvetľovať čo sa stalo ale našťastie som mal pri sebe falošné doklady a keď som sa vrátil tak mi zakázali sa k tebe čo i len priblížiť, chceli aby to ostalo tajomstvom pretože z teba vytvorili dokonalú zbraň a nechceli riskovať jej zničenie."-jeho oči boli stále také isté , čokoládovo hnedé ...teplé ale zároveň chladné ako ľad.

,,Bolo to bolestivé."- cez okno som sledovala okoloidúce autá a snažila sa sústrediť na moju úlohu.

,,Nebola to tvoja chyba, spravila si všetko tak ako si mala. To ja som spravil chybu, nechal som sa ovládnuť emóciami."-nemohla som sa mu ani len pozrieť do očí.

,,Zastav!"-skríkla som na neho a on prudko zabrzdil.

,,Odtiaľto pôjdem po vlastných, je to hneď za rohom."-vzala som si obálku a chystala si otvoriť dvere keď ma Daniel chytil za ruku.

,,Musím ťa tam odviezť, vieš čo by spravili keby som ťa tam nedoviezol. Sledujú ťa, každý tvoj krok. Neverí ti." povedal mi a ja som sa oprela o sedadlo a prikývla. Daniel sa otočil a znovu sme sa pohli, keď sme zastali zhlboka som sa nadýchla. Vzala som si krabičku a otvorila ju, vytiahla zdobenú masku a opatrne si ju nasadila. Daniel vystúpil z auta, otvoril mi dvere a pomohol mi z neho vytúpiť, blesky foťákov ma na chviľu oslepili.