Story of my Life.

Part.1

"Všetko najlepšie!" Zakričali všetci členovia mojej rodiny,už ráno o desiatej. Vleteli do mojej izby ako torpédo, až som poskočila.

"Čo do...?!!" Zakričala som,no hneď som sa zastavila,keď som si uvedomila,že rodičia sú v izbe.

"Všetko najlepšie miláčik" Pristúpila ku mne mama, s rukami za chrbtom.

"Ďakujem" Usmiala som sa na ňu a nenápadne zakukovala za jej chrbát. No to som ani nemusela,pretože mama mi hneď podávala obsah toho,čo mala za chrbtom. Skoro som onemela. Boli to kľúče od auta.

"Tto... Jje... " Stratila som reč.

"Áno je." Povedala s úsmevom mama.

"Ja mám auto!" Zakričala som z plných pľúc.

"A to ešte nevieš aké." Pridal sa oco.

Ihneď som skočila k oknu a pozrela sa cezeň. V tom momente,keď som tam videla odstavený čierny Mercedes,som stratila všetky zmysly a vnímala len to, ako tam stojí a čaká na mňa. Z mojho tranzu ma však prebudila sestra, ktorá ma potiahla za tričko. Otočila som sa k nej a pozrela sa na ňu a na to, čo drží v rukách. Bol to nejaký papier.

"Čo to je Mischell?" Usmiala som sa na ňu.

"To som ti nakreslila." Povedala a podala mi papier. Otvorila som ho,keďže bol zložený na polovicu a nazrela dnu. Bola tam obrovská torta na ktorej bolo napísané číslo 19. Toľko dnes totiž mám rokov. Pod obrázkom boli dve osoby. Jedna z nich som mala byť asi ja a tá druhá ona. Nechcela som sa na to pýtať, pretože by si myslela,že si myslím,že nevie kresliť a nahnevala by sa.

"To je krásne,ďakujem!" Sladko som sa na ňu usmiala a dala jej pusu na líce. Mischell má len 11 keby ste chceli vedieť.

Ako som sa tak rozhliadala po izbe,zistila som,že tu niesme tak úplne všetci. Nebol tu môj brat.

" A Mimo neprišiel? " Opýtala som sa.

"Nie,nemal čas, povedal že príde inokedy." Povedala mi s ľútosťou mama. To som si mohla myslieť. Už dva krát na moje narodeniny mi neprišel ani zablahoželať. Ani mi nezavolal. Vždy som mala pocit,že ma tak trochu nemá rád,keďže on je najstarší a ja som ako taký votrelec. Už od mala,keď ešte Mischell nebola na svete, sa rodičia tak trochu viac venovali mne,keďže som bola najmladšia v rodine. Nie žeby sa jemu nevenovali. Veď on je len o tri roky starší. Keď mal 18 odišiel z domu. Nikomu nepovedal prečo. Proste povedal,že chce začať vlastný život. Rodičia mu to nechceli dovoliť,ale on ich ajtak samozrejme že nikdy nepočúval.

"Aha. Tak dobre." Snažila som sa skryť sklamanie.

"No ale zatiaľ,si môžeš vyskúšať svoje nové auto." Navrhol otec. Ani som neváhala a rozbehla som sa von. Akonáhle som vyšla pred dom, rozbehla som sa k autu a okamžite doň nastúpila. Ten pocit bol na nezaplatenie. Všetko voňalo novotou. Otočila som kľúčom a auto začalo priasť. Ale nebolo to také priadnutie, ako u tých starých áut,že ho počuť až na koniec ulice. Bolo to veľmi tiché priadnutie. Znelo ako malá mačka. Proste bolo to božské. Keď už som v ňom sedela,rozhodla som sa,že sa povozím. Šliapla som na plyn a už to išlo. Silno som sa rozbehla a spanikárila som. Rýchlo som šliapla na brzdu a auto prudko zasavilo. Skoro som vyletela na predné sklo. Začala som zrýchlene dýchať. O chvíľu som už však bola upokojená,tak som to skúsila znova. Nevedela som,že je to také citlivé. Takže teraz už len jemne. Druhý pokus už vyšiel hladko. Po ceste som sa rozhodla,že sa zastavím u mojej najlepšej kamarátky Ellie a predvediem jej,čo moje nové auto dokáže.

Zastavila som pred jej domom a vystúpila z auta. Zazvonila som a hneď nato sa dvere otvorili a v nich stála Ellie.

"Ahoj Tinnie,čo tu... No do pekla!" Skríkla a rozbehla sa k autu. Začala okolo neho krúžiť a obzerať si ho.