Dievča v čiernej kapucni

Hlas prvý

Len ďaľšia tvár v dave. Človek, ktorý sa ľahko stratí. Jeho výzor si ostatní ľudia nepamätajú. Ten tichý hlas nezostane dlho znieť v ušiach.
Biele oči bez života. Tá pokožka, ktorá stáročia neuzrela svetlo slnečné. Možno preto na nej cítiť dych smrti. Možno to spôsobuje aj kapucňa, zakrývajúca moje oči. Iba mesiac prenikne ku mojej tvári. Ten pozná odpovede na otázky, na ktoré som už dávno stratila záujem poznať ich.
Ľudia sú stvorenia zvláštne. Už dlhšie ich sledujem z tieňov. Najskôr sú malí a šťastní. Sú veselí a ich úsmev rozžiari prázdnotu v mojej hrudi, niečo v nej možno bolo, ale teraz necítim nič. Niekedy sa s nimi rozprávam. Niektoré plačú, iné sa smejú. Ale vždy na mňa zabudnú. V podstate ako každý. Zabudol si aj ty? To, ako si sa odrazu začal smiať, či plakať?
Postupne však deti vyrastú. Sú veľkí a smutní. Svetlo, svietiace v ich duši pomaly zhasína. Vidia ma, ale nevnímajú, rýchlo zabudnú. Začínajú sa báť smrti. Ironické, ako ich smrť desí a život láka. V čom je vlastne rozdiel? Podstata zostáva vždy rovnaká. Nerozumejú a nevedia, preto sa boja, preto je strach. Snažia sa nájsť odpovede. To ma na nich fascinuje. Zakaždým hľadať odpovede. Stále sa nájdu nové a nepoznané.Ale na čo im bude odpoveď,  ak nerozumejú podstatu otázky? Preto sa nepýtam.
V starobe sa snažia spomínať. Zabudnúť na to, že smrť je bližšie než kedykoľvek predtým. Niektorí ma potom vidia. Konečne, po toľkých rokoch. Ako napríklad jeden pán. Mal nádhernú energiu, úplne čisto bielu, takmer až priezračnú. Ležal na bielom lôžku. Pomerne dlho. Tešil sa na smrť ale tá neprichádzala. Prístroje, na ktoré bol pripojený mu nedovolili zvítať ju. Všetci okolo ich odmietali odstaviť. Vraj nie je pri zmysloch, vraj sa rozpráva sám so sebou, keď som tam bola ja. Bojoval za to, aby zomrel. Aby niekto iný mohol žiť. Ľudia častokrát nevedia, čo so životom. Ale on to presne vedel. Vravel mi, že celý jeho život tu bol od toho, aby ho niekomu daroval. Malý chlapec prežije, len ak mu on sám daruje kúsok z neho. Veľmi podstatný kúsok. Teraz ho však chceli pripraviť o podstatu žitia. To som nemohla dopustiť. Bola som jediná, ktorá to vedela. Mne jedinej to povedal. A vedel, že som chcela pre neho šťastie. Urobila som to.
Prístroje prestali pracovať a ja som sledovala ako sa pomaly biele svetielko vzďaľuje z jeho tela. Zostal len úsmev na tvári.
Pripraviť človeka o život je jednoduché, až príliš. Ale prvýkrát to prinieslo šťastie aj mne. Zahriatie v mojom vnútri. Zvláštny pocit. Namiesto vystrašených očí vidieť úsmev.
.........................................................................