Dievča v čiernej kapucni

Hlas druhý

••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••
Pozerám sa z tmy. Už zaspáva. Neviem prečo, ale ľudia ma vždy fascinovali. To ako každý z nich mal iný pohľad. Ich oči plné tajomstiev.
Tajomstiev, ktoré mali byť ukryté pred svetom, no nie predo mnou.
Hmm, asi by som mala ísť. Nechám ho spať, ach tak pokojne spí. Ale zastavila som sa a podišla bližšie ku jeho posteli. Spal až príliš nehybne, avšak Ju som nikde necítila, takže iba spí. Pod prikrývkou schovával všetky plyšové zvieratká, ktoré vlastnil. Ledva sa tam zmestil on.
V tom polnočnom tichu noci, bolo počuť len bitie toho orgánu v hrudi. Ten zvuk patril jemu. Páčil sa mi. Páčil sa mi viac než zvuk šumenia vĺn, či zavýjanie severského vetra. Tej noci som sa rozhodla. Nedovolím, aby ten zvuk prestal hrať. Na to sa mi až priveľmi páči.

••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••••
Hrám hru. Počúvam hlasy ľudí a tep ich srdca. Podľa toho si formujem v hlave ich podobizne. Práve ju hrám tiež. Hrám sama so sebou, takže vyhrať nemôžem. Ale mne nejde o výhru, ale o hru.

Tri srdcia. Jedno bije veľmi nepravidelnou rýchlosťou s trhanými nádychmi osoby. Druhé, je kľudné dodržiava pravidelný rytmus, ale nepáčil sa mi jeho zvuk. Tretie bilo rýchlo, no stabilne.

-Nie, prosím! Nie! Tie peniaze vám dám, prosím, ma-a-mám, mám rodinu, nie prosím...Ni- žalostný krik utíchol. Malá guľka železa prerazila tkanivom a cez kôru mozgu preletela druhou stranou von.

-Už konečne zavrel hubu. Mali by sme vypadnúť. Kruger, štartuj!- ozvalo sa z temnej uličky.

-Pane, ale čo ak...-začal vravieť trasľavým, hrubší hlas ho však okamžite umlčal.

-Čo? Poliši? Prosím ťa, do tejto diery nikto ani len nepáchne, akurát tak možno úbožiaci ako on. A vidíš ako končia takí úbožiaci? S dierou v hlave, tak ma neser a štartuj!- znel oveľa agresívnejšie než predtým, asi musel byť veľmi nahnevaný zbytočnými otázkami.

Už som nechcela len postávať za múrikom uličky. Chcela som vedieť, či som vyhrala.

Muž na zemi mal hnedé vlasy zašpinené od vlastnej špiny vytekajúcej z jeho hlavy. Vystrašené modré oči boli plné strachu aj po smrti. Jeho energia tu však stále bola. Pripútaná o miesto, kde ležalo to telo. Musí počkať, kým po energiu prídu. Môže to trvať dlhšie, občas sa stávalo, že zabudli a energie boli na určitých miestach celé stáročia. Bolo mi ich ľúto. Necítil ich nikto - teda okrem mňa a ja nie som osoba.

Pozorne som si ho obhliadala. Na rukách mal červené bodky od ostrého, tenkého predmetu. Presne na žilách. Musel to byť doktor, súdim podľa presnosti vpichov. Na tom už však nezáležalo.

-Hej, ty! - započula som za sebou ten hrubý hlas a následné kliknutie.

Otočila som sa, aby som videla jeho výzor. Všimla som si, že jemu sa to nepáčilo. Asi sa začal báť. Už nebol taký neohrozený než predtým. Nevedel, či som nezavolala políciu, koľko som videla a počula. Hoci mne na tom nezáležalo. Stačí mi jediný pohľad do očí a viem.

-Myslela som si, že budeš mať hnedé na krátko ostrihané vlasy. Nečakala som, že budú dlhé a v cope. Hmm, ale zelené oči som uhádla správne a taktiež to, že si nižší od toho druhého- nechápavé pohľady sa upreli na mňa. Neviem čo nechápali. Iba som hrala svoju hru. Tak ako oni, tak ako všetci.

-O čom to dopekla rozprávaš!?Okamžite si daj dole z tváre tú kapucňu a odpovedaj. Kto do riti si, čo tu robíš a kto ťa poslal!? Ak nechceš mať prestrelený ksicht tak mi odpovedz!- kričal, zatiaľ čo stále mieril na úroveň mojej hlavy. Ten vedľa neho sa triasol a stále sa obzeral okolo seba. Zrejme každú chvíľu očakával príchod jednotiek.

-Kurva Mike! Tak ju zastrel, zastrel ju!- ešte viac sa začal triasť.

-Si úplne retardovaný?- zvrieskol naňho. Povedal jeho meno. To mi stačilo. Už sa môžem pozrieť do jeho očí, už viem, prečo som sa ocitla práve tu. Cítila som tú vlnu šťastia, to nadšenie, to vzrušenie.

-Mike Angelus a David Kruger. Vitajte.-

A ich duše spoznali hrôzu.
Ich oči zaplavil strach a beznádej. Akonáhle počuli môj hlas vravieť ich mená. Pamätali si všetko. Každú sekundu strávenú na Zemi. Ich prvý nádych aj ich smrť, ktorá mala príjsť, no prišla neskoro.Tá spomienka potlačená hlboko, až do samého kúta, dostala sa na povrch.

-Vy ste utiekli Smrti. Hľadala vás. Chýbate jej. Ničíte rovnováhu. Avšak, tým, že ste zabili ďaľšieho, jeden z vás sa môže vrátiť späť. To chcete, nemýlim sa? Mike chce byť ešte so svojou drahou, viem, čaká tvoje dieťa Mike, gratulujem. A ty, David, chceš ešte stráviť chvíle so svojou babičkou, veľa času jej už neostáva. To všetko viem. Ale pre čo iné sa chcete vrátiť? Existuje vyšší cieľ, než vaše sebecké túžby, než vaše vlastné životy?- ich pohľady mi vraveli, že vedia, o čom rozprávam.

-Chceš počuť dôvod našej existencie ,však? Našu úlohu- záporne som pokrútila hlavou, no neboli ďaleko od môjho skutočného zámeru.

-Ja nechcem počuť dôvod, ja ho chcem vidieť, vašimi očami.Dám vám sedem dní. A neskúšajte sa vzájomne zabiť. Ak vás Smrť nájde oboch pri sebe, nevráti sa ani jeden- odrazila som sa od špinavej zemi a vyletela do vzduchu.

Zo strechy tejto schátralej budovy bol nádherný výhľad. Možno miesto na ktorom práve stojím nebolo najprívetivejšie. Na streche bolo niekoľko dier a plesní, vo vnútri budovy bolo počuť pišťanie potkanov a kašľanie narkomanov. Ale ten výhľad bol nádherný, bola som ochotná tu zostať stáť, tak dlho, pokiaľ ma to neomrzí.
Videla som aj vzdialenú zeleň, ktorá sa vždy schovávala za vysoké mrakodrapy mesta. Na tomto mieste však nie. Hoci to bol kraj spoločnosti, kraj mesta, videla som na vzdialené kopce. To, ako za nimi vychádzalo červené slnko. Iba na tom mi záležalo.
Pozdravila som prvé lúče ďaľšieho dňa. Robím tak od nepamäti, zakaždým z iného miesta.
Ani raz sa mi neodzdravilo späť, ale to ma neodradí. Hmm, ľudia sú zvláštni. Aj slnko je zvláštne. Je tak veľké, a predsa nás nepohltí. A ľudia? Sú tak malí, a predsa nás pohltia.
Irónia na ktorej je založené fungovanie tohto sveta. Som tu tak dlho a nikdy ma neprestala baviť.
Možno raz.