Samuel a Lenka boli manželia dva roky. Postavili si dom na dedine s veľkou záhradou. Obaja mali dobrú prácu, ktorá ich napĺňala. Samuel bol podnikateľ a Lenka bola asistentka v jednej známej firme. Jediné, čo im ešte chýbalo, bolo ich vytúžené bábätko.
Bol to deň ako každý iný. Aspoň to tak vyzeralo. Samuel išiel do práce, no Lenka dnes zostala doma. Musela ísť k lekárovi na vyšetrenie. Malo ísť o bežnú prehliadku, na ktorú bola objednaná už mesiac. To, čo sa dozvedela od lekára, nečakala ani vo sne. Povedal jej, že je v šiestom týždni tehotenstva. Od šťastia sa rozplakala. Z nemocnice išla hneď domov. Počkala manžela kým sa vráti z práce a oznámila mu túto radostnú správu. Tento deň patril k jedným z najšťastnejších dní ich života.
,,Ešte síce nemám meno, ale už sa na vás veľmi teším. Mám len osem milimetrov, no mám vyvinuté už všetky dôležité orgány. Aj keď som taký maličký, vnímam všetky zvuky. Maminka zo všetkého najradšej mám zvuk tvojho hlasu. Keď ho počujem, som šťastný a spokojný. Možno si myslíš, že ja ťa ešte nepočujem a nevnímam, ale teším sa, keď sa každý deň so mnou rozprávaš a dávaš na mňa pozor. Viem, že aj tatino sa deň čo deň ku mne prihovára. Keby si len vedela ako vás ľúbim."
Od poslednej návštevy lekára prešli dva mesiace a Lenka sa chystala do nemocnice na ďalšiu prehliadku, aby sa uistila, že je všetko v poriadku. Keďže bola na začiatku štvrtého mesiaca, už jej lekár vedel povedať či čaká dievčatko alebo chlapčeka. Lenka sa však so Samuelom dohodla, že nechcú vedieť pohlavie bábätka. Chceli sa nechať prekvapiť.
,,Viem, že si bola dnes u lekára a povedala si mu, že nechcete vedieť či som chlapček alebo dievčatko. Som chlapček a dúfam, že vás to poteší. Dnes som sa naučil cmúľať si palček. Keby ste ma tak videli."
Lenka bola v ôsmom mesiaci tehotenstva a chodila stále do práce. Keďže nemala žiadne komplikácie, ktoré by jej v tom bránili. Jedinou komplikáciu bola neustála zmena nálad a chutí. Popri tom chodila každý mesiac k lekárovi. Bábätka sa už nevedeli dočkať. Aj keď nevedeli či to bude chlapček alebo dievčatko, nič im nebránilo pripraviť pre bábätko krásnu detskú izbu s postieľkou a so všetkým, čo k tomu patrí.
,,Maminka, už mi je tu celkom tesno. Už nemám len osem milimetrov, ale som oveľa väčší. Dokonca už mám aj vlásky. Nie sú moc dlhé, ale myslím, že sa podobajú tým tvojim. Aj keď tu nemám veľa miesta, je tu veľmi teplučko a cítim sa tu bezpečne ."
Deviaty mesiac Lenkinho tehotenstva nebol ničím iný ako tie ostatné, ibaže už nechodila do práce. Cítila sa dobre a so Samuelom sa nevedeli dočkať príchodu ich vytúženého bábätka.
Nastal ten dlho očakávaný deň. Bolo jesenné ráno. Lenka už cez noc nemohla spať, len sa tak prehadzovala zo strany na stranu. Zaspala až nad ránom, čo sa jej aj stalo osudným. Zobudila sa na to, že z nej odteká plodová voda. Rýchlo zavolala manželovi, aby po ňu prišiel, že bude rodiť. Samuel prišiel do desiatich minút a leteli do nemocnice. Po ceste sa však situácia skomplikovala a Lenka začala krvácať. Hneď ako prišli do nemocnice, lekári boli pripravený zakročiť. Keďže bola situácia taká vážna, Samuel nemohol byť pri pôrode a musel čakať na chodbe. Bol veľmi vystrašený, bál sa o Lenku aj o bábätko. Veril, že budú obaja v poriadku.
,, Maminka... čo sa deje? Prečo plačeš ? Nemám rád, keď si smutná. Keď plačeš ty, plačem aj ja. Maminka... ja nemôžem dýchať, ja sa dusím."
Lekári už nedokázali bábätko zachrániť. Udusilo sa pupočnou šnúrou. Lenka bola našťastie v poriadku, teda aspoň po tej fyzickej stránke. Po tej psychickej bola na tom zle. Aj ona, aj Samuel. Nedokázali uveriť tomu čo sa stalo. Ich vytúžené bábätko zomrelo.
,, Maminka... už neplač, už ma nič nebolí. Mám sa dobre, som v nebíčku. Strašne mi chýbaš. Tak veľmi som ťa ľúbil. Viem, že aj ty mňa. Ako bábätko som možno stratil kľúč od tvojho srdiečka, ale viem, že navždy v ňom ostanem ako tvoj anjelik."
