Kvapka krvy stiekla dole po zápästí, až nakoniec dopadla na zem. Znova som ucítila tú istú štipľavú bolesť. Tú príjemnú bolesť ktorá je môj únikový východ pred problémami. Ešte posledný raz som priložila žiletku k zápästiu,pritlačila som a silno trhla do strany. Skĺzla som som sa dole po dverách kúpeľne až som sedela na zemi. Nechala som voľne vytekať krv zo zápästia a nechala telo ovládať bolesťou. V hlave sa mi opäť premietala minulosť
"My ťa už s ockom neľúbime Lilly, preto budeš bývať tu v tomto dome s ostatnými detičkami" povedala moja biologická mama pred tým než ma s otcom úplne opustili. Nechcem spomínať na ten deň, mala som len úbohých 6 rokov ale pamätám sa na to akoby to bolo včera. Akoby mi včera moje malé srdiečko rozlámali na milión kúskov, akoby včera nechali moju dušičku vypustiť z malého deckého telíčka.
Ani som si neuvedomila ako ale čierne slzy zo špirály mi voľne stekali po lícach. Ten deň ktorý sa dnes na moje narodeniny odohral presne pred 11 rokmi, nikdy nezabudnem. Ten deň sa mi stal osudným, uzavrela som sa do seba a málo ským som komunikovala. Vlastne je to tak i teraz, komunikujem jedine s rodičmi ak sa to tak dá nazvať. Odrazu sa mi začala krútiť hlava a tak som sa opatrne postavila a zo skrinky pri zrkadle som vybrala sterilnú gázu. Namočila som ju vodou a jeme priložila na rany. Sykla som bolesťou.Keď už som na ruke nemala žiadnu krv, rozlepila som leukoplast a dala si ho na najväčšie rany. Odomkla som dvere a vypochodovala som s kúpeľne do mojej izby kde som sa následne rozvalila na posteľ a do uší som automaticky dala slúchadla. No kým som stihla zapnúť hudbu počula som som ako mi pípol môj macbook.
Otvorila som ho a zbadala som ako jeden z mojich spolužiakov Justin pridal na facebook moju zohavenú fotku. "Aké neobvyklé" povedala som si sama pre seba a macbook naspäť sklopila.
Znova som sa zvalila na postel s nechuťou že zajtra je škola. Zapla som hudbu a ani neviem ako som zaspala..
