Uličkou sa rozlievala tma a mučivé ticho. Jej kroky boli rýchle, pretože chcela odtiaľto čo najrýchlejšie odísť. Chcela už byť v teple domova a v bezpečí. Zatiaľ čo teraz jej bola zima a zmocňoval sa jej divný pocit. Pocit, že príde niečo zlé. Obzrela sa za seba a potom do oboch strán. Keď zbadala pohyb niekoľko metrov od seba za stenou bytovky, kde stála ona, vytreštila oči a v momente ich naplnila hrôza. Čistá hrôza a strach. Na mieste stuhla, ruka jej vystrelila k ústam, aby nevykríkla. Zaspätkovala a neveriacky pozerala na dianie pred sebou. Celá zbledla a myslela, že za chvíľu omdlie. Kolená sa jej podlomili, no snažila sa to ustáť. Nádych, výdych. Pokúšala sa upokojiť. Nemôže vydať ani hlásku. Ani nedýchala. Pomaly ustupovala dozadu, pričom sa snažila nestúpiť na žiaden odpad, ktorého tu po zemi bolo hojne. Plechovky, krabice, striekačky, fľašky a malé sáčky. Nechcela vedieť, čo všetko sa deje v týchto prehnitých uličkách a došlo jej, že ich nie nadarmo volajú temné uličky. A teraz bola divákom niečoho, čo ju bude strašiť v snoch asi navždy. Keby len v snoch! Keby vedela, že sa jej celý život zmení len kvôli tomu, čoho práve bola svedkom.
Ustupovala ďalej a nakoniec sa otočila a dala do behu. Roztrasene vytiahla z vrecka mobil. Zastavila a úzkostlivo sa obzerala okolo seba. Rýchlo vytočila 112 a dala sa opäť do kroku. Z jednej z uličiek sa ozval výkrik a ona vykríkla spolu s ním.
„Polícia. Prosím.“
Ticho. V diaľke sa ozval ďalší výkrik.
„Haló?“
Na nič nečakala, rozbehla sa preč odtiaľ. Potkýnala sa, podlamovali sa jej nohy, do očí sa jej tlačili slzy, ale bežala ďalej. Zadýchaná prehovorila do mobilu:
„T..tu Vanessa... Milerová, stala sa tu vražda!“ Nekričala, ale jej hlas bol naliehavý a nepokojný.
„Môžete nám dať presnú adresu?“ pýtala sa na druhej strane telefónu. Bezmocne sa obzrela okolo seba.
„Ni..n..nie, neviem, kde som. Neviem, aká to je ulica,“ povedala bezmocne a hľadala nejakú ceduľku, nejaký nápis, ktorý by značil, kde vlastne je. Bežala k miestu, kade si myslela, že vyjde z tejto tmavej spleti úzkych uličiek medzi domami. Petržalka. Ľahké sa tu stratiť, no ťažké nájsť cestu von. Jedným okom postrehla niečo, čo upútalo jej pozornosť. Skôr, niekoho.
„Prepáčte!“ oslovila za behu nejakého starého muža okolo päťdesiatky. Než však k nemu stihla dobehnúť, počula hlasný výstrel a zavrela oči. Ruky si priložila k ušiam. Trasúc sa zdvihla pohľad od zeme k starému pánovi. Ten na ňu len nemo pozeral, neodpovedal. Otvoril ústa v agónií a sekundu na to sa z nich spustila krv. Jeho telo bezmocne padlo na zem. Vykríkla a chcela sa rozbehnúť, no nohy sa jej nechceli pohnúť.
„Ste tam? St..“
Obzrela sa za seba, aj keď nechcela vidieť toho, kto zabil nevinného človeka, čo len pred chvíľou stál pred ňou, živý. Zdvihla mobil k uchu a ticho zašepkala:
„Pomoc...“
Mobil sa jej vyšmykol z ruky a nechala ho spadnúť na zem, keď sa jej ramena dotkli ruky.
____________________________________________________________________________
