Poviedky

Nehýb sa

*Čítaj ak sa nebojíš*

Žltá voda mi oblizovala kotníky.

Mala som pocit akoby mi vyžierala mäso, ktorého sa dotýka. No aj tak som ju neprestala nalievať z veľkej bandasky. Po chrbte mi prešiel mráz.

Práve ťa obišla smrť – hovorievala mi kedysi mama. Vtedy som sa nad tým pousmiala, dnes mi to už úsmev na tvári nespôsobovalo. Srdce mi bilo tak divoko až som myslela, že opustí moje telo skôr ako moja duša zazrie svetlo.

Rovnako ako vtedy, keď som bola malé dievča. Nebolo mi viac ako teraz Sophie – mojej dcérke. Mala som možno šesť rokov. Nevedela som poriadne povedať R a mama mi to neustále opakovala, aby som to od nej pochytila – podarilo sa jej to. Dnes viem povedať R perfektne.

Deň kedy si prišiel pre mamu si pamätám akoby bol včera.

Sedeli sme pred televízorom a pozerali moju obľúbenú reláciu. Tú o zvieratách. Jedla som bábovku a zapíjala som ju horúcim kakaom. Cítila som sa ako v nebi. Chichotala som sa nad každým malým, smiešnym zvieratkom, ktoré ukázali a mama sa usmievala so mnou.

V náručí držala Joseho. Môj malý braček.
Bol prisatý k jej prsníku a pomaly sa kŕmil, zatiaľ, čo ho mama hladila po hlavičke. Bola taká nežná... Z ničoho nič však televízor zhasol. Zastavila som s bábovkou tesne pred ústami. Pozrela som na mamu. Ta mala neprítomný pohľad. Lampa nad našimi hlavami začala blikať,až nakoniec zhasla. Zľakla som sa. Dívala som sa do tmy. Nikde som nič nevidela.
„Mami?" zakričala som. Nikto sa neozval. „Mami?!" rozplakala som sa.
Pred sebou som videla pohyb.
No nevedela som, kto sa hýbe. Bála som sa. Nedokázala som sa pohnúť. Po tvári mi stekali slzy.
„Mami," zašepkala som.
Svetlo zasvietilo.
Nič sa nezmenilo. Mama sedela na svojom mieste s Josem v náručí.
„Mami!" zvýšila som hlas. Pomaly ku mne otočila hlavu. Bola bledá a jej výraz hovoril o tom, že nie je mysľou prítomná. Nedívala sa na mňa – dívala sa niekde za mňa. Postavila sa. Hýbala sa pomaly. Odtiahla si Joseho od tela a položila ho na gauč. Rozplakal sa, no s ňou to ani nehlo. Pomaly podišla ku mne. Jej pohľad však nebol upriamený na mňa. Pozrela som sa smerom, ktorým sa dívala ona. Vedľa mňa boli položené veľké nádoby s vodou.

Vodou, ktorá nebola tak úplne priezračná.

Nevedela som, odkiaľ sa tam vzala.
„Mami, čo je to?" zamrnčala som. José sa rozkričal ešte viac. Kričal tak, až mu nežný hlások rezonoval a napĺňal celú miestnosť.
Mama sa zohla pre nádoby a vzala ich so sebou.

Bez slov, bez, čo i len jedného pohľadu na mňa.

Otočila sa a pomaly odkráčala von z izby. Zodvihla som sa na nohy a bežala za ňou. Vošla do kúpeľne.
Hýbala sa ako telo bez duše. Roztriasla som sa od strachu.
„Mami!" kričala som. Nepočúvala ma. Zapchala vaňu zátkou a začala vodu nalievať do vane.
„Mami!" začala som hystericky plakať. Ťahala som ju za sveter, čo mala oblečený. Nevšímala si ma.
„Bojím sa!"
Keď naliala obe nádoby do vane, obrátila sa ku mne a začala sa vyzliekať. Nevedela som, čo mám robiť. Jose kričal na plné hrdlo. Jeho krik napĺňal celý byt.
Mama sa vyzliekla a obliekla si modrý saténový župan. Jej pohľad konečne našiel ten môj. Oči mala však prázdne.

„Zober Joseho," povedala prázdne. Nerozumela som. Hodila som sa na zem a začala som naliehavo plakať. Mama si ku mne kľakla. Postavila ma na nohy, chytila za ramená a pozrela mi do očí. „Zober Joseho na prechádzku."
„Vonku je tma," zašepkala som plačom, „nemôžem chodiť vonku takto neskoro."
Mama pokrútila hlavou. „Zober Joseho na prechádzku."
„Mami," nariekala som. Triasla som sa. Chcela som ju objať, ale odtiahla ma od seba. Rozplakala som sa ešte viac. Jose v izbe plakal rovnako ako ja.
„Počuješ ako plače? Musíš ho zobrať vonku."
„Ale ja sa bojím," zamrnčala som.
„Vonku sa nemusíš báť. Všetky hrôzy sú tu," zašepkala.