Curse

1.

(pesnička patrí k dotvoreniu atmosféry príbehu)

    Predstavte si, že sa vo vašom živote umelie jedna chyba, ktorá všetko zničí. Táto chyba bude na pohľad triviálna, nikoho by nenapadlo , čo dokáže spôsobiť a ako vás dokáže rozdrviť. Jeden krok na nesprávne miesto a váš život je uzatvorený.

    Musela prejsť celá večnosť , pretože moje oči zrástli s tmou. Vidím každého netopiera, ktorí trasie svojimi čiernymi krídlami, vidím dokonca ich špicaté zuby, ich zaslzené oči od infekcie. Sú tak nechutní, nezdraví a akoby ani nepatrili do tohto sveta.

   Moja pokožka je studená, tak veľmi studená a vlhká... Od doby, čo som sa sem dostala mi k ušiam doľahol len jediný zvuk civilizácie, ktorý rovnakou rýchlosťou sklapol a už sa viac neozval. Počula som výkriky, ktoré ma mrazili v kostiach. Nedostalo sa mi síl ozvať sa a nakoniec sa udalosti vyvrbili asi správnym smerom. Cítila som to aj za nich. Smrť, ktorá im zlomila väzy. Možno predsa len netrpeli, ale na tie zvuky, ktoré sprevádzali ich osud ďalej nikdy nezabudnem.

    Niečo ich pretrhlo na dve polovice, počula som, ako im pomaly praská koža, ako im vytekajú z tela črevá a vnútornosti, ich kosti zapraskali.. A potom nasledovali mľaskavé zvuky, akoby ich obžieralo niekoľko nenažraných prasiat. Mľask, mľask, a zrazu pukot rozgniavenej kosti. Pukla lebka, jednoznačne pukla lebka. Sprevádzal ju cícerok krvi, ktorá povolením záhlavnej kosti pretiekla kameňami. Všetko znelo tak blízko, akoby som stála pri nich a dívala sa na to, čo sa im deje. Ale to nebolo možné...

    Sedela som v kúte, obkľúčená stenami jaskyne, rôznymi výbežkami a nahromadenou vlhkosťou, v ktorej sa mi ťažko dýchalo. Pod nohami mi tieklo niečo, čo som nedokázala rozpoznať. Myslím, že som k sebe stískala nohy najmenej hodinu, pretože mi stŕpli a nedokázala som ich od tekutiny odtiahnuť.

   Prišli za mnou, chceli ma zachrániť, pretože na mňa volali mojim menom. A ja som nebola schopná od strachu odpovedať. Nestihli sa ku mne dostať... Som vinná za činy, ktoré sa im stali, ktoré im už nedovolia sa nadýchnuť.

   Dusila som sa plačom, pretože som musela byť ticho. Ani neviem , ako je možné, že som sa ním nezadusila.

   Zvuky utíchli. Bolo počuť len kvapot vody, jej následnú ozvenu a mierny piskot netopierov, ktorým sa niečo nepáčilo. Snažila som sa postaviť na nohy, lenže bolesť mi nemilosrdne vyrazila do celého tela. Nemôžem... Skríknuť...

   Za žiadnu cenu nemôžem skríknuť, pretože reagujú na zvuky. Viem to, pretože som tu už dlho. A naozaj neviem, prečo ešte žijem.

    Zahryzla som si do pery tak veľmi, až som cítila, ako si zachvíľu vylámem zuby. Musela som si k ústam priložiť moju špinavú a krvou obschnutú ruku, pretože by som to nevydržala. Mám chuť zase bojovať? Lenže kam? Kam mám ísť?

     Prešla som len pár krokov, podo mnou nebolo nič, okrem tmy. O niekoľko metrov ďalej som zbadala stáť dve postavy. Nachádzali sa ďaleko, stála som nad nimi , takže som ich mala dokonale vo výhľade. Obzerali sa okolo seba, načahovali hlavy do všetkých strán, hrbili sa a naťahovali pred seba svoje paprčky s dlhými nechtami. Boli to ľudia? Alebo nejaká odroda nevyvinutého človeka? Nohy nedokázali úplne vystrieť, akoby im to šľachy nedovoľovali. Ruky neustále rozpínali pred seba, ich nos vyzeral tak drobne, akoby ani žiadny nemali. Nikto z nich nemal vlasy a ich pokožka ani snáď nebola ľudská. Pokrívala ju slizská odroda kože v sivej fabre, na ktorej sa pučili tmavé žily. Naozaj, skutočne neviem... Ako sa mi podarilo újsť. Viem len jedno.

       Sú slepí a orientujú sa podľa zvuku.

    Necítila som strach, pohľad na nich vo mne vyvolal len maximálny odpor. Akoby som zabudla na všetko, čo sa doteraz stalo. Vrel vo mne len hnev a nenávisť. Chcela som ich zabiť, rozrthať holými rukami tak, ako oni ľudí, ktorým na mne záležalo.

    Už viem, že to nebol nikto cudzí, ale moji príliš odvážni priatelia...

    Akoby som doteraz žila iba v hmle, ktorá mi zabraňovala rozoznávať veci, ktoré som predtým poznala.

    Niekoľko krokov odo mňa som zbadala rebrík, ktorý sa niesol do výšin a ďalej do škáry svetla, ktorá ho osvetľovala ako svätý predmet. Stačilo len preskočiť na druhú stranu a možno ma tam čakala druhá nádej. Hlavne zostať potichu.

    Rozbehla som sa, v mojich converskách som našlapovala veľmi potichu, dokonca ma neobmedzila ani vlhkosť zeme.

    Nemohla som tomu uveriť. Možno mám naozaj nádej! Rebrík viedol niekam hore, niekam do svetla. Nevedela som rozoznať, čo tam môže byť, pretože som bola doteraz perfektne navyknutá na tmu. Moje oči šialene trepli , ale viac som už nemienila čakať. Ani som sa nepokúšala odskúšať jeho stabilitu. Hneď, rýchlo, újsť...

   Nedávala som si pozor na hluk, ktorý som vydala. Zbadala som pred sebou obrovskú sivú paprču, ktorá ma jediným švihom zhodila z rebríka. Padla som s buchotom na drobné kamene a výbežky, narazila som si kostrč, ktorú sprevádzal môj bolestivý výkrik. Vedela som, že už nemusím byť ticho.

    Doľahol ku mne vzdialený škrekot , netopiere vzlietli a vytvorili hluk.

    Chrapčal pri mne, z úst mu vytekali sliny a dopadali na moju ruku. Pomaly som zdvihla hlavu, aby som na neho videla.

   Oči mal zatvorené a polepené slizom. Týčil sa nado mnou, nemal vôbec priemernú ľudskú výšku. Nohy podobne skrčené ako ostatní. Pazúre tak dlhé, že by mi nimi prepichol hlavu a ešte by mi vyšli z druhej strany lebky. Zasyčal na mňa , ten zvuk ma obral o všetky racionálne myšlienky, v ušiach mi zadunelo a telom sa prehnala triaška. Viem, že teraz umriem, ale aj napriek tomu som sa ho spýtala jednoduchú otázku.. Prečo?..