Tento príbeh sa mi sníval a ja som ho len viac rozšírila o detaily. V skratke ide o postihnutého syna zanedbanej ženy, ktorá bola vyhnaná zo svojho sveta a obraná o mágiu. O čo pôjde v tejto krátkej poviedke sa dozviete z krátkeho čítania. Príbeh ni...
Špinavé nechty zaškrípali na porceláne. Obopínala šálku príliš pevne a dominantne, akoby ju chcela vo svojich škvrnitých rukách rozhmliaždiť.
„Čo budeš robiť pokiaľ sa ti to nepodarí?"
„Nič, pretože sa mi to podarí." položila drobnú šálku na stolík , ktorý zdobil háčkovaný obrus. Žiadna pliaga ju nebude spochybňovať. Žena na druhej strane skrytú emóciu pochopila a s nadradeným pohľadom si oprášila biele rukavičky. Pritiahla si okolo krku šál z vypchatej norky, akoby chcela opätovne zdôrazniť jej cítenie pre luxus.
„Každopádne som ťa explicitne varovala, drahá."
„Zmizni už." zahrešila a venovala jej teritoriálny pohľad.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ako vôbec prišiel na svet? Chcela ho zabiť, rozpárať už v útrobách maternice , pretože vedela, aký ohyzd z neho vyrastie. Genetická vada, ktorú nedokázalo nič oplyvniť a jeho plod nedokázala vymazať zo svojho tela. Táto chyba ju odrezala od svojich sestier, ktoré ju vyhnali do ľudskej civilizácie. O priamom ľudskom svete nič nevedela a rozhodla sa, že svojho nechceného syna vychová na samote v útrobách lesa.
Lenže svet, do ktorého sa dostala jej túto možnosť neponúkal a tak sa musela uspokojiť s veľkým domom na konci ulice, ktorý obkresloval riedky les. Zo začiatku chátral, steny sa prepadávali a podlaha hnila až do základov.
Bola tak pyšná na svoje dielo, ktoré z neho urobila. Veľký dom, až príliš veľký na to, aby v ňom žila sama s jedným prekliatym synom. A tak sa rozhodla, že z neho urobí pomocnú súkromnú školu pre mentálne zaostalé, postihnuté deti. Dala si záležať na každom detaile a keďže rada zbierala rôzne nepotrebné čačky , domov pôsobil útuľne , akoby všetko žilo vlastným životom a malo svoj vlastný príbeh.
Niesla sa po dlhých chodbách zdobených kobercami a dlhými záclonami, jej chrbát sa prehýňal do nezdravého uhlu. Vlasy si nečesala niekoľko mesiacov a vodu vídavala len zriedka. Už dávno zabudla, akú farbu vlastne na hlave mala, pretože teraz všetko vyzeralo ako neforemné sivé hniezdo.
Podopierala sa krivou palicou a niesla za sebou zásteru šatov, ktoré si snáď nikdy nemenila a tak sa na nich podpísal čas. Prežrali ich moly.
Aj keď nebola vôbec stará, jednoznačne tak pôsobila...
Vďaka bohu za jej sestru, ktorá za ňu vybavovala všetky úradné zbytočnosti a stretávala sa s klientmi. Uvedomovala si, že ak by ju rodičia detí uvideli, nikdy by jej ich ratolesti nezverili.
Osvetlilo ju jemné žlté slnko, ktoré pražilo na chrbty žiakov. Mohlo ich byť tak desať, vrátane jej hlúpeho syna, ktorý sa krčil v najposlednejšej lavici v kúte a prihlúplo sa na ňu usmieval. Keď ju zbadal, okamžite jej zamával a snažil sa niečo povedať.
