Devoured

KAPITOLA V. - Cyklus

Tí, ktorí snia počas dňa, poznávajú mnoho z toho, čo uniká rojkom iba nočným

Edgar Allan Poe

„Požehnaný deň vám prajem, pane."

Slová, ktorých majiteľa som nedokázal identifikovať, ma prebrali zo zamyslenia.

„Radi tu sedávate?"

Pootočil som hlavu, avšak človeka, ktorý stál nado mnou, som stále nedokázal rozoznať, kvôli ostrému slnku, ktoré mu svietilo za hlavou.

„Čakáte na niekoho?"

Hlas neprestával, tak som si musel priložiť ruku na tvár a posadiť sa, aby som človeka stojaceho predo mnou dokázal určiť.

Na moje nemalé prekvapenie predo mnou stál chlapec. Odhadol by som mu možno 8 rokov. Jeho výška aj telesná stavba bola priemerná - nijak sa tak neodlišoval od chlapcov svojho veku. Jeho zjav bol však jednoznačne jedinečný a úplne odlišný od svojich rovesníkov. Na sebe mal košeľu čiernej farby, čierne nohavice, v ruke držal čierny balíček a na svojej ruke mal čierny náramok, pravdepodobne ručne vyrobený. Ruku, v ktorej držal svoj čierny balíček, mal voľne pozdĺž tela a druhou rukou si ju držal za lakeť. Pravú ruku – tú ktorou si držal druhú ruku – som nevidel, keďže ju mal za chrbtom.

Jediná vec, ktorá nebola čierna bola jeho výrazne bledá pokožka, ktorej bledosť naskytala otázku, či nie je tento mládenec význačne chorý.

Tvár mal mužsky rysovanú, ale stále sa v nej odrážali detské črty. Hnedé vlasy strednej dĺžky mal len zbežne upravené a kde-tu sa dali nájsť neposlušné pramene.

Oči - ďalšia vec, ktorej farba nebola čierna, ako zvyšok chlapcovho zjavu - mal chladné, až mŕtve, vôbec nepatrili ku telu, ku dieťaťu. Jeho pohľad vyvolával nepokoj, úzkosť, odvážil by som sa povedať, že až strach a paranoju. Zreničky mal malé, dúhovky jemne sivé, ľadové, bielka čisté – bez jemných žiliek – viečka mu padali hlboko a skoro vôbec nežmurkal, čo vyvádzalo z miery rovnako ako jeho pohľad, ktorý mal jasne uprený na jeden bod, z ktorého nespúšťal svoj zrak. V tomto jeho pohľade sa zreteľne javil určitý druh bolesti, ktorú sa snažil skrývať a prekvapivo chvályhodne sa mu to darilo. Ústa mal jemne pootvorené a skoro vždy mal malý úsmev. Z času na čas nadvihol jeden kútik úst v jednoduchý úškrn, ktorý stihol použiť trikrát za tú chvíľku, kým som si ho premeriaval.

„Môžem odísť, ak vás moja prítomnosť rozrušuje."

„Ale nie... vôbec nie... pokojne ostaň."

„Dobre sa vám leží? Mohli by sme ísť smerom ku mostu, mám tam na niekoho počkať a nerád čakám sám."

„Dobre teda... veď ma."

Po týchto slovách som sa postavil na nohy, ktoré boli stále trochu nevládne – ani neviem, ako dlho som vlastne ležal. Keď som už pevne stál na dvoch a ochromená myseľ opäť nabila pôvodnej sily, rozhliadol som sa po okolí.

Stál som pod starým, vysokým stromom s veľkou korunou – bohužiaľ vám presnejší, snáď trochu odbornejší popis nemôžem poskytnúť, problematika rastlín totiž nikdy nebola mojou silnou stránkou.

Kmeň bol hladký, bez akýchkoľvek prasklín alebo iných nedokonalostí. Nemyslím tým, že nemal viditeľné povrchové vady, tento strom nemal na kmeni ani škrabanec. Človek by očakával, že strom, ktorý má už takú históriu za sebou, akou akiste oplýva tento kus, bude mať svoj povrch oveľa viac zvetraný a poškodený, tu však bol opak pravdou.