Život teenagera je veľmi ťažký. Musíš mať značkové oblečenie a úžasného frajera aby si sa stala zaujímavou. Ja som presne opačný typ. Oblečenie mám normálne (na môj vkus) a frajera nemám. V škole nie som vôbec obľúbená. Som na úpnom spodku spoločenského rebríčka. Kebyže by som sa aspoň učila! Lenže to nie je vôbec moja silná stránka. Mám jedinú kamarátku ale je to s ňou veľmi ťažké. Chloe je síce úžasná baba, ale je to taký ten typ ktorý na školu kašle a fláka sa na žúrkach. Skoro ako ja, lenže ja nechodím na párty. Nemám ich rada a aj tak ma tam nikto nepozýva. Chloe má svoje zdroje odkiaľ vie kde a kedy je párty. Ale často sa ani nevídame pretože sa veľa krát niekde zabudne. Keď nad tým teraz premýšľam, tak Chloe nebola v škole už týždeň. Dúfam, že je vporiadku.
V tom ma z rozmýšľania vytrhne učiteľkyn hlas.
,,Larissa White! Nenudím Vás náhodou?!" Asi narážala na môj neprítomný výraz.
,,Ja-ja prepáčte, ja som nad niečím rozmýšľala."
,,Predpokladám, že to nebolo o matematike?!"
,,Predpokladáte správne" zamumla som.
,,Lissa má zase problémy.. Ona je taká sprostá, zase bude mať ďalšiu päťku.." bolo počuť z triedy.
Už o mne hovorila celá trieda. Super...
,,Prosím? Nemumlite si popod nos Whiteová! Pred tabulou sa môžete vyrozprávať! A to hneď!"
Vzdychla som si a pobrala sa k tabuli. Zastavila som sa pred ňou a čakala kým mi položí otázku. Vždy ju veľmi bavilo skúšať ma poučky....
,,Takže, viete slečna Whiteová čo sú to kvadratické rovnice?" spýtala sa ma s miernym úškľabkom.
,,Však ale toto sme sa ešte neučili." vyhŕkla som na ňu.
,,Ale učili. Minulú hodinu aby som bola presnejšia. Kebyže by ste dávali pozor, tak by ste to možno aj vedeli!" znova na mňa zakričala. Už ma z toho jej kriku bolí hlava. Ale aspoň nejako to musím skúsiť.
,,No dobre. Takže kvadratické rovnice, súú určite rovnice, ktoré sú nejaké..."
,,Dobre to mi stačilo. Sadnúď! A päť."
Super. Ďalšia päťka. Ako keby som ich nemala už dosť. Takto to naozaj ďalej nepôjde. Ale čo mám robiť keď ma to ani nebaví?
,,Chcel by mi ešte niekto povedať niečo o kvadratických rovniciach?" spýta sa ešte učiteľka. Všetci sú ako inak ticho. Nie som jediná ktorá to nevie. Našťastie v tom zazvonilo.
,,Dobre, tak nabudúcu hodinu sa vás to opýtam znovu. A keď sa nikto neprihlási, tak si napíšeme písomku" ešte nám stihla povedať s úsmevom učiteľka.
Zobrala som si veci a ako prvá som vybehla z triedy. Na moje šťastie sa mi podarilo zraziť Thomasa. Rozohrávača futbalového týmu a moju tajnú lásku. Skončil rozčapený na zemi a ja na ňom.
,,Ty máš ale silu. Však by si mohla s nami hrať futbal" zavtipkoval Thomas.
Bola som z toho úplne šokovaná, že som zo zeba nedostala ani hlások. On sa so mnou rozpráva! Čo je to dnes za deň? Možno aj bude stáť za to. Ale potom to pokazil.
,,Mohla by si ale zo mňa konečne zliezť?" spýtal sa nedočkavo.
,,Pre-prepáč."
Hneď som sa postavila. Niekto mi ale vysypal tašku tak som to začala zbierať. Netrvalo mi to dlho, ale keď som skončila tak tam už nebol. Ani mi nepomohol. Čo som vlastne od toho očakávala? Tým, že som ho zrazila som akurát vyhrala pár sekúnd na jeho hrudi. Keď som sa konečne spamätala, išla som do jedálne. Ako vždy sme mali "výborný" obed. Zobrala som si ten svoj a la "obed" a išla som von. Už začala zima, takže tam nikto nebude. Za to som vďačná, lebo takto môžem vonku sedieť sama. Sadla som si za stôl na lavičku a začala jesť. Chutilo to tak hnusne ako to aj vyzeralo. Dúfala som, že by mohol výzor klamať, ale márne. Lenže som bola hladná, takže som sa na to vrhla. Už som chcela odísť, keď si odrazu vedľa mňa niekto sadol a prehovoril.
,,V takejto zime a ešte aj sama by si tu nemala sedieť."
Až som nadskočila. Tak ma prekvapil. Pozrela som sa na osobu ktorá si ku mne prisadla. Mal hnedé krátke vlasy, boli strapaté, boli sexy. Ale nič nemá na tie jeho oči. Boli modré ako oceán a mala som pocit akoby mi nimi videl až do duše. Nikdy sem za mnou nikto nechodil. Ale našťastie som sa spamätala rýchlo.
,,Nie je mi zima a rada tu sedím SAMA."
,, Ešte ma ani nepoznáš a už ma vyháňaš. Ja som Aiden."
,,Ach prepáč. Ja len nie som zvyknutá na spoločnosť. Larissa."
,,Ako by nemohlo byť zvyknuté na spoločnosť také pekné dievča ako ty?" zamračila som sa naňho.
,,Teba som tu ešte nevidela. Chodiš sem dlho?"
,,Dnes som prišiel, ale neodbočuj od témy. Odpovieš mi?" spýta sa ma znova s úsmevom.
,,Tak tým sa mnohé vysvetluje. Ja som sama veľmi často, tak som si na to zvykla. To zistíš časom ako to tu funguje." Už som chcela odísť keď ma odrazu pritiahol naspäť.
,,Hej! Čo to robíš?" vyľakala som sa, tak som naňho zakričala.
,,Mne je ale fuk ako to tu funguje. A toho zvyku by si sa mala zbaviť. Možno ti s tým pomôžem." žmurkol na mňa a pobral sa preč.
Ja som sa iba nemo pozerala ako odchádza, lebo dnes ma už po druhý krát prekvapil.
Je to moja prvá story, tak buďte prosím ohľaduplní. Dúfam, že vás zaujme, lebo som dlho zvažovala očom začnem písať.
&Monika&
