„Prepáč, tak som to nemyslela." ospravedlňovala sa Pepper svojmu najlepšiemu kamarátovi. Winston nemal rád keď sa ostatný psy pred ním rozprávali o svojom majiteľovi. Rozčuľovalo ho to, keďže nemal majiteľa a vôbec nevedel aké to je. Veď to bol len obyčajný tulák. „Aké to je? " spýtal sa. „ Aké to je čo? " nechápavo sa naňho civela. „ No, aké to je mať majiteľa?"
ešte raz zopakoval otázku. „Tak fajn budem úprimná. " zasmiala sa Pepper a začala rozprávať. „ Celkom na hovno, popravde. Každé ráno mi dáva hnusné a umelé granule zo nejakého sáčku. Potom ma neustále núti ísť von. V kuse mi hádže loptičku sem a tam, no mňa to väčšine po 3 minútach prestane baviť. Akože, aký to ma význam mu to priniesť naspäť keď mi ju hodí znova? Tej hre som nikdy nerozumela a je príliš nudná. " zasmiala sa. „ No najlepšie je, keď niekam vypadne z domu a ja som doma sama. " sebavedome poznamenala. „ Pretože keď som sama, vždy vybehnem von na dvor a vyhrabem kopu dier! Ani by si neveril aká to je zábava. I keď mi potom vždy vynadajú... " Winston sa pousmial.
„ To ti verím že je to zábava. Čo by som ja za to dal... ."
*Ahojte! Strašne sa ospravedlňujem že je táto kapitola taká krátka :) chcete pokračovanie?
YOU ARE READING
Úloha Psa
Adventureako sa dva psy vysporiadajú s tým, že v meste už niet nikoho, kto by im pomohol?
