Pre lepšie dni

1. Kapitola

„Keď si žena uvedomí svoju vlastnú hodnotu a začne vnímať, čo všetko je schopná dokázať či vykonať, nič ju nezastaví. Bude sa snažiť a bojovať za svoje vlastné sny a ciele, pokiaľ ich nebude mať rovno pred sebou. Uvidí ich na vlastne oči, ucíti ich hmotný výsledok a všetko do seba zapadne- bude mať pred sebou svoj vlastný úspech, bude ho môcť cítiť, vidieť a......."

Prevrátim sa na brucho a pošúcham si čelo zvraštené od toľkej námahy. Písanie o ženskej sile -hoci som si to vybrala ako dobrovoľnú tému na koncoročnú prácu- ma vyčerpáva. Profesor Hall ma pochválil pred celou triedou za „výnimočnú a sociálne potrebnú" tému, takže po celom roku ničnerobenia sa to snažím dohnať aspoň cez prázdniny. Všade okolo seba mám porozkladané knihy typu „Žena a jej vnútorná krása" , „Rozvoj ženskej mysle" alebo „Muži sú z Marsu a ženy z Venuše" ktorá síce s mojou témou nijak nesúvisí ale môj tatko mi ju odporučil na základe toho, že je psychológ.

Vo svojej kancelárii má mnoho políc prehýbajúcich sa pod váhou kníh a keďže väčšinu jeho zákazníkov tvoria tínedžerky  s PPP (poruchou príjmom potravy ) dve tretiny z toho tvoria knihy o ženskej kráse- ako vonkajšej tak aj vnútornej.

Všetky knihy zhrniem na jednu kopu a položím ich na ďalšie dve, ktoré mám rozčítané, ale pravdepodobne ich nikdy nedočítam a zošuchnem sa z postele. Keďže sú prázdniny a môj vnútorný introvert má dovolené naplno sa prejaviť, celé dni trávim doma a tak aj, bohužiaľ, vyzerám..: na sebe mám tepláky a mikinu, všetko v infantilných pastelových farbách a tmavohnedé kučeravé vlasy mám stiahnuté v jednej z gumičiek, s ktorými by som veru na ulicu nevyšla.

Obujem si moje obľúbené chlpaté papuče, ktoré mám asi tak od dvanástich rokov –mám vážne podozrenie že vtedy sa mi zastavil rast- a vyšuchcem sa von z izby.

Keď zídem do kuchyne, zacítim vôňu slaninky a toastov čo prezrádza, že tu bol tatko ale asi už odišiel do práce.

Začnem si pripravovať raňajky a nesústredene zhŕňam všetko čo nájdem na tanier. Cora sa mi neozvala od začiatku prázdnin a pritom sme každé leto strávili spolu. Chápem, že sme poväčšine iba pozerali seriály a sedeli doma na gauči, ale keby mi povie že stojí o viac, tak sa zmením. Vedela som, že potrebuje viac, ale predsa mi to nikdy nespomenula a.......

„Hej, Zoe!" počujem, ako sa vonku zabuchnú dvere od auta a dupot krokov, ktorý prezrádza, že Julian za chvíľu vtrhne dnu a zje mi všetko, čo mám na tanieri. Rýchlo si do misky čo tam mám nalejem mlieko a na tanier prihodím slaninku z panvice a snažím sa čo najrýchlejšie vypadnúť.

„Ahoj, Juls!" zakričím a pohľadom sledujem balkónové dvere, zatiaľ čo sa šuchcem hore tak rýchlo, ako to len v mojich huňatých o dve čísla menších papučiach ide. „Idem rýchlo hore, potrebujem si dokončiť jeden...au!"  nečakane narazím na nejakú prekážku a snažím sa moju plne naloženú tácku dostať pod kontrolu.

„Prepáč prepáč...." začujem nado mnou mäkký hlas a mozog mi zamrzne. Nevedela som, že Julian príde s najkrajším chlapcom na celej škole, hoci spolu chodia všade a stále, tak som to asi mohla očakávať. „Nechcel som-naozaj. Nie je ti nič?"

„Mhmhm... ahoj Cole," zamumlem s pohľadom pevne upretým na tácku a roztrasene naprávam misku v ktorej sú krekry zaliate mliekom a na vrchu je vychladnutá slanina (?!).