V mene ľudskej maličkosti
zabúdame okolnosti,
skutočnosti,
v ktorej bytím plachtíme.
Pravideľne zaspíme,
veľkosť v sebe vraždíme,
čo z chaosu krásne vzišlo
priznať sa mu bojíme,
pravda mizne v povetrí.
Predvídané sonety,
zmysel vložiť do vety,
pomíňajúc momenty
čo zázračným svet robia,
od kométy po psí štekot,
od palety k hviezdam priechod,
od smrti až k lásky perám,
súcnosť bytia zdobia.
Pre Boha?
Preboha!
Život - sveta výloha!
Pohľad naň aj bez Neho!
Náhoda nám darovala Atlasovo bremeno.
