Ako chutí smrť

Sladká

Neodporúčam čítať ľuďom so psychickými problémami. Snažila som sa to napísať jemnejšie, ale stále je to samovražda...snáď mi tento príbeh nenahlásia a nezablokujú ma😅

Po ceste do školy som neprítomne kopal do kamienkov na chodníku. Nechcel som tam ísť. Každé ráno som vidinu školy bral ako nekončiace utrpenie. Pre ostatných bola škola len nepríjemnou povinnosťou, no pre mňa to bolo miesto, ktoré pohlcovalo všetky pozitívne emócie a vyžarovalo strach, bolesť a beznádej.  Niečo ako dementori.

Vliekol som sa najpomalšie ako to šlo. Chrbát zhrbený, pohľad zapichnutý do zeme, kapucňa na hlave a ruky vo vreckách. Oblečený celý v čiernom a obutý v rozpadnutých teniskách som zastal pred bránou. Na chvíľu som zdvihol zrak, zhodnotil situáciu, zrak opäť sklopil a ráznym krokom sa vybral cez areál k budove školy. V duchu som sa modlil aby som prešiel bez povšimnutia. Ha, ani omylom.

Začul som pár vybraných nadávok na moju osobu, niekto mi podstrčil nohu o ktorú som sa potkol, a keď som už bol skoro vo dverách, pár silných rúk ma schytil a a šmaril do sklenenej výplne, ktorá sa s hlasným rinčaním rozbila a ja som spadol na zadok. Tento rok ju už štyrikrát menili. Bohatým deckám sa to ale vždy prepečie.

Sklo sa mi v malých kúskoch zosypalo na hlavu kým som sedel. Kapucňa mi ochránila tvár, ale ruky som mal dorezané a sklo sa do nich zapichalo ako tŕne kaktusu. Avšak pre mňa nič nové. Na rezné rany som bol zvyknutý.

Jedno dievča mi podalo ruku. Nevedel som, kto to je, ale bolo mi to úplne jedno. Zdvihla by ma iba preto, aby ma mohla znova zhodiť. Ťažkopádne som sa postavil a vošiel som do budovy cez rám dverí. Sklo mi chrupčalo pod nohami a ja som si ho za chôdze vyberal z dlaní. Krv za mnou nechávala stopy v podobe kvapiek, ktoré za mnou vytvorili cestičku. Počul som len dievčenský hlas ako na mňa kričí: „Choď s tým na ošetrovňu!“ Akoby si myslela, že neviem čo robiť.

Na chodbe do mňa ľudia neustále vrážali, ale podarilo sa mi predrať na chlapčenské záchody. Zamieril som rovno ku kabínkam a zamkol sa v poslednej. Sklopil som dosku, sadol si na ňu a zaboril si tvár do krvavých dlaní. Snažil som sa dať dokopy, ale jedna horúca slza sa mi vykotúľala z oka. A ako to býva, neovládol som to a hneď ju nasledovali ďalšie. Z úst sa mi vydral vzlyk a ani som sa nenazdal, plakal som ako malé dieťa.
Zavŕzgali dvere a ja som okamžite precitol. Bez pohnutia som počúval a psychicky sa pripravoval na výsmech.

„Haló?“ ozval sa jemný hlas, rozhodne tenší ako som čakal. „Si tu, Cal?“ Spoznal som ju. Bolo to to dievča, ktoré sa mi snažilo pomôcť. Nevedel som, ako sa volá a taktiež odkiaľ ona vie moje meno.

Rozmýšľal som, či sa ozvať. „Áno,“ zachrapčal som potichu. Trochu som si odkašľal a prehovoril znovu: „Áno, som tu. Zmýlil som si záchody?“ Vedel som, že nie. Ale nestál som o jej pomoc, fakt nie. Chcel som len byť sám.

„Poď von,“ nesmelo navrhla, stojac už za dverami mojej kabínky.
„A čo ak práve seriem?“ odvrkol som.
„Som si istá, že nie,“ zrazu bola rozhodná. „Vylez, lebo tam vojdem.“
„Fajn,“ povedal som bezvýrazne, postavil sa z dosky, spláchol som a vyšiel von. Stála hneď za dverami, skoro som jej nimi dal medzi oči.

Rýchlo ustúpila a na tvári sa jej zobrazila ľútosť. „Si v poriadku?“ Ustráchane sa spýtala. Môj výraz stvrdol. Nechcel som jej ľútosť, aj bez toho viem, že som naničhodný chudák. Počúvam to dennodenne.
„Uhni,“ drgol som do nej a prešmykol sa dverami na chodbu. Zamieril som do triedy na hodinu dejepisu, ktorá už bola v polovici.

Keď som tam vošiel, učiteľ sa ani neobzrel. Pár žiakov otočilo hlavu mojím smerom, ale keď zistili, že som to len ja, pohľad sústredili opäť na dejepisára.

Jedna zadná lavica bola voľná, stála tam presne pre mňa. Sadol som si ku stene a zložil tašku. Vtom som si uvedomil, že mám asi krvavú tvár, tak som vytiahol mobil a v jeho odraze to skúmal.

Okrem vpadnutých líc, veľkých tmavých očí, úzkych pier a dlhého nosa som zbadal pár krvavých šmúh pri obočí a na čele. Ľahko som ich skryl za moje dlhšie vlasy, nikto si nič nevšimne.

Schoval som mobil a na lavici mi pristál zložený lístok. Keby sedím pri okne, hneď ho vyhodím von. Takto ma premohla zvedavosť a otvoril som ho.
Nečudujem sa, že tvoja mamka zdochla. Radšej ako žiť s tebou.
Sčervenal som od zlosti a v rukách zovrel lavicu. „Čo to tam máte?“ Spýtal sa učiteľ a prišiel ku mne. Lístok som chcel schmatnúť , ale nestihol som. Sledoval som jeho tvár, kým si to čítal. Zatváril sa zhrozene.

„Kto to napísal?“ Zahromžil na celú triedu. Z jednej lavice sa ozval smiech, a chalan, čo ma sotil do dverí, zdvihol ruku. Učiteľ naňho pozeral a stískal pery. On sa mu arogantne škľabil do ksichtu. Mal som chuť zabíjať.

Učiteľ nič nepovedal, prešiel ku košu a lístok roztrhal a zahodil. Následne pokračoval vo výklade akoby nič, zatiaľ čo ja som penil od zlosti a celého ma naplnila nenávisť. Ten chalan sa na mňa otočil a poslal mi vzdušný bozk.

V tej chvíli som vyskočil zo svojho miesta, prudko si zobral tašku a náhlivo som prešiel cez triedu. Len pri ňom som sa zastavil a schuti ho opľul. Nič viac som mu spraviť nemohol.

Rozrazil som dvere a tresol nimi. Ani mne nič učiteľ nepovedal, lebo vedel, že to nemá zmysel, tak ako u toho chalana. Lenže z diametrálne odlišných dôvodov.

Zatiaľ čo on je arogantný spratok s bohatými rodičmi, ja som „nenapraviteľný“. Tak len z nejakého dôvodu- och pardon, podľa psychologičky som nestabilný a psychicky narušený- ma ešte nevyrazili.

Už som mal toho po krk. Zúrivosť prešla do žiaľu a pocítil som neskutočnú bolesť. Moja duša sa trhala na kúsky. Keď mi umiera duša, načo nechať žiť telo?

Vrátil som sa opäť na chlapčenské záchody. Tentoraz som šiel do kabínky s kľúčom v zámke a hneď som ním aj otočil. Sadol som si na sklopenú dosku a tašku si dal medzi kolená. Chvíľu som sa v nej hrabal, kým som nenašiel to čo som potreboval. Vyhrnul som si rukáv na ľavej ruke. Tenké ale hlboké rezné rany z minula sa nestihli zahojiť, ale kašľal som na to. Trochu som si v ruke prechytil žiletku a prešiel ňou ľahko po zápästí. Bola dosť ostrá, rana hneď sčervenala. Moja napätá myseľ to privítala.

Pokračoval som hneď pod prvou ranou, nehľadiac na predošlé, a stále som tlačil viac a viac.

Po asi piatich minútach som sa pozeral na moje predlaktie a bolo mi čudne. Stále som nemal dosť.
Znovu som sa hrabal v taške a vytiahol som dlhý kuchynský nôž. Vždy nejaký pri sebe nosím.

Prešiel som bruškom palca po jeho čepeli. Krv mi takmer okamžite začala v tenkom pramienku stekať po prste.
Rýchlo som si vyhrnul rukáv na druhej ruke a kašľal som na pomalé skúšanie. Potreboval som viac. Omnoho viac. Zarezal som si ním do ruky ako keby krájam mäso. Miloval som ten pocit ostria jazdiaceho po ruke. Nezadrhávalo sa, ľahko prešlo kožou aj cievami.

Ale stále to nebolo dosť. Zízal som na zakrvavený nôž a napadla mi jedna vec. Neváhal som ani sekundu a priložil si nôž k hrdlu, ku krčnej tepne. Cítil som, že toto jediné mi pomôže. Posledný krát som sa nadýchol, ale nezapochyboval. Potiahol som rukou a zatlačil najsilnejšie, ako som dokázal.

Vedel som, že sa to podarilo, keď som pocítil obrovskú úľavu. Zrazu bolo po všetkom.
Smrť chutila ako sladkosť, ktorú mi roky odpierali.
Bolo to moje sladké vykúpenie.

Chcela by som pripomenúť, že samovražda nikdy nie je riešenie.
Linka dôvery: 055/ 622 2323